Alekšince
Obec Alekšince (nem. Alaxinetz, maď. Elecske) je vzdialená 13 km severozápadne od Nitry. Tečie ňou potok Andač, ktorý sa vlieva do potoka Radošinka, ktorý sa ďalej vlieva do rieky Nitry.
Ku obci patria dvor Gecov, dvor Lahne a samota Sliváš.
Chotár obce susedí s obcami Rišňovce, Lehota, Zbehy a Lukáčovce.
Názov obce pochádza z osobného mena Alex. Pomenovanie je slovenského pôvodu.
Najstaršie nálezy svedčia o osídlení zo staršej kamennej doby. V časti Maďaroš sa pri prieskume zistilo sídlisko z bronzovej doby. Na polohe Sliváš boli zachytené sídliskové nálezy lengyelskej kultúry, ďalej nálezy zo staršej doby bronzovej a doby rímskej. Okrem toho sa našli archeologické nálezy zo železnej doby v lokalite Gecov a sídlisko z doby rímskej, kde bol nájdený železný lemeš.
Pred rokom 955 územie medzi Nitrou a Hlohovcom ovládal staromaďarský náčelník Lél, ktorý padol v roku 955 pri Augsburgu. Maďarská hliadka zrejme sídlila v časti obce Maďaroš. Územie postupne zaujal Arpádovec Taksony.
Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1156. Ostrihomský arcibiskup Martírius sa v tom čase rozhodol darovať cirkevné desiatky zo 70 obcí svojej diecézy Ostrihomskej kapitule, a tak zlepšiť hmotné zabezpečenie jej kanonikov. Medzi dedinami nitrianskeho archidiakonátu sa spomína aj „villa Alexu“ – dnešné Alekšince.
Alekšince sa stali terčom tatárskeho plienenia, väčšina obyvateľov zahynula a viac ako tri desiatky rokov ostali Alekšince opustené. V roku 1531 bola obec úplne vypálená Turkami, život sa do nej vracal len veľmi pomaly.
Nad obcou sa týči vrch Svetlov (Svetlovidov). Na starej mape z 18. storočia je zakreslená priama cesta z obce na Svetlov vrch.
Na vrchu v strede je čistinka, ku ktorej je stále udržiavaný prístupový chodník z oboch strán. Možno predpokladať, že na čistinke sa konali slovanské obrady a prípadne tam stál Svetlovidov idol.
Pod Svetlovom je Cerový háj (Pod cermi). Je známe, že dub cer bol posvätným stromom Slovanov. Pod Cerovým hájom na satelitnej snímke sú ešte dnes viditeľné stopy po ploche, na ktorej sa mohli konať púte a jarmoky, trvajúce niekoľko dní pre veľké množstvo účastníkov aj s možnosťou stanovania (“zaľahnutia“), s prístupovou cestou a stopou po stavbe na začiatku prístupovej cesty. Takéto sviatočné akcie sa u Slovanov konali niekoľkokrát ročne. Uvedená časť sa nazýva Lahne. Nedávno tam ešte boli naozaj liahne.
Zemboh
Na Slovensku sa nepoužívalo pomenovanie ducha mokradí Mokoš. Mužský princíp vládkyne Mokoš je Zemboh (Ziembog), z čoho jednoducho vzniklo pomenovanie Žomboch, Žamboch alebo Žombík, čo znamená mokraď, žabník. Zemboh je vládca pôdy (gruntu), zeme, poľa, lesa, úrody, bohatstva a hospodárstva (gazdovstva, farmy), je ochranca chudobných. Oslavuje sa 3x do roka, súčasne s uctievaním Matky Zeme, ale najmä medzi 25. a 30. decembrom, kedy sa mu daruje aj zo zabíjačky, potom na fašiangy a na dožinky. Nazývajú ho aj Bazový dedo.
Na mokradi určite nebolo obradné miesto. Avšak v súčasnej dobe sa ako miesto vykonávania slovanských obradov využíva plocha na Železničnej ulici, kde sa koná stavanie májov a iných sezónnych obradov najmä s deťmi, kde bolo vybudované obradné miesto, ktoré je aj udržiavané a nazýva sa „Labyrint pod hladinou“.
Na území obce Alekšince – časť Gecov boli podľa miestnych tradícií dva pramene: jeden kyslý – dobrý na pitie, druhý teplý, sírový – vhodný na liečebné kúpele. Neskôr tu mali byť postavené aj drevené kúpele Dúl, ktoré však pravdepodobne zanikli koncom 19. storočia. Pomenovanie je z maďarského dűl = páchnuci gejzír. V súčasnosti je to remízka a vodojem. Voda z prameňov je dodávaná do neďalekých kúpeľov.
Orientačná tabuľa bola zrejme na strome pri hlavnej ceste. Strom sa zachoval dodnes a slúži ako držiak pre vtáčie búdky „Na zelenej lúke“. Samozrejme naproti je postavený cirkevný symbol: socha Jána Nepomuckého. Z uvedeného možno usudzovať, že na lúke ku ktorej je obrátená tvár Nepomuckého sa konávali jánske oslavy.
Na križovatke z hlavnej cesty je zastávka Pri kríži z r. 1720, možno predpokladať, že tam bol slovanský orientačný hraničný kríž, ktorý cirkev nahradila svojim symbolom.
Je všeobecne známe, že obradné miesta Slovanov boli najmä pri prameňoch, potôčkoch a rybníkoch. Cez stred obce tečie z juhozápadu na severovýchod potok Andač napájaný ďalšími piatimi malými prítokmi prameniacimi v bočných dolinách, dva pramenia Pod Cermi za Lahňami. Hlavným zberačom vody v území je potok Andač s jeho pravostrannými prítokmi – Geňov potok s pravostranným prítokom Svetlov potok, Tizardov potok a Alekšinský potok s prítokom Pačala, niekde aj Pančava. Pod Svetlovým vrchom pramení potok Svetlov. Bola tu vybudovaná obecná studňa, čím sa voda z prameňa stratila. V súčasnosti vyviera voda vo Svetlovom potoku až na sútoku s potokom Geňov v rozmernej bažinatej delte porastenou tŕstím.
Vejárovité ústie potoka Svetlov je prepletené chodníčkami poľnej zveri. Na okraji sútoku sa nachádzajú ruiny, zrejme po nejakej obradnej stavbe.
Potok Pančava znamená miesto, kde sa dá pančovať t.j. špľachotať sa, plahočiť sa, čľapkať sa, čvachtať sa. Potok Pančava pramení v juhovýchodnom cípe chotára.
Na území Alekšiniec sa nachádza veľký rybník, v strede ktorého je ostrov. Je to novodobá nádrž, na starých mapách sa nenachádza. Rybník a okolie sú vhodné na vykonávanie obradov.
Na Rybníkovej ulici je novovybudovaný Slovanský dvor spolku Slavica, kde je umiestnená aj kópia sochy Svantovíta zo Zbruča a knižnica Mateja Hrebendu. V súčasnej dobe sa najmä tu vykonávajú staroslovanské obrady, prednášky o slovanstve a iné akcie spojené so staroslovanskými obradmi.
V obci sa v súčasnosti vykonávajú obyčaje : fašiangy a pochovávanie basy, stavanie mája, Deň matiek, Deň detí, úcta k starším, vianočné trhy a Mikuláš. Pôvodné obrady na Slovanskom dvore sa konajú najmenej raz mesačne.
Pridaj komentár