Cabaj – Čápor
Obec Cabaj – Čápor sa nachádza v juhovýchodnej časti Nitrianskeho okresu necelých 10 km od okresného mesta. Sídelný útvar Cabaj – Čápor sa skladá z dvoch bývalých samostatných obcí Cabaj a Čápor, ktoré boli v minulosti niekoľko krát zlúčené a opäť osamostatnené. Cabaj je na jednej strane Nitrianskej cesty a Čápor je na druhej strane Nitrianskej cesty. Súčasťou obce sú osady Nový Cabaj, Pereš, Riegler, Hrúšťov a Fízeš (Vrbník). Obec je súčasťou mikroregiónu obcí okolo potoku Cedron.
Územie obidvoch obcí bolo osídlené už dávno pred naším letopočtom.
V Čápore sa odkryli hrobové nálezy halštalské (800 – 600 pred n.l.), objavené bolo rímsko-barbarské čiarové pohrebisko (2.-4. stor. n.l.). Výskum tu objavil okolo 50 hrobov z 11. storočia. Začiatkom 12. storočia sa ukončilo pochovávanie na dedinských radových pohrebiskách a začali sa používať tzv. kostolné cintoríny.
Cabaj sa prvýkrát spomína v Zoborskej listine z roku 1113, určuje sa tu poloha dediny Kuth (údajne dnešný Pereš). Spomína sa aj potok Cyrinc, správne má byť Sytinc, teda Cítenka, údajne dnešný Cedrón. Cabajský chotár bol kráľovským majetkom.
Čápor sa prvý raz spomína v listine ostrihomského arcibiskupa Martíria z r. 1156, kde sa uvádza ako Capur. Čápor bol oddávna majetkom Nitrianskej kapituly a Nitrianskeho biskupstva. Zaužívaným zvykom cirkvi bolo v prvom rade zaberať územia, kde sa aktívne uskutočňovalo uctievanie pôvodnej slovanskej viery.
Názov obce Cabaj sa odvádza od ľudového pomenovania šantivého, dobiedzavého chlapčiska, čo sa praktizovalo najmä počas vajanských (svätojánskych) nocí.
Názov obce Čápor odvodzujú od slova čapor, čo bol pastiersky bič s krátkou rukoväťou. Iní dávajú tento názov do súvisu so starým slovom čapur, ktorým naši predkovia označovali klčoviská. Ale pravdepodobne je odvodené od slova čapotať, t.j. plieskať po vode, špľachotať.
Na vstupe do Cabaj-Čáporu zo strany Nitry sa na území obce Čápor našla mohyla z mladšej doby bronzovej a nad Čáporským potokom v polohe „Pri Kopci“ bolo doložené dedinské radové pohrebisko z konca 11. storočia. V tejto polohe je prameň, kde je vybudovaný altánok. Naproti na Cabajskej strane je chotár nazvaný Pri svätom Jáne, je tam aj kaplnka a ohradený priestor, kde je možné konať aj dnes obrady. Predpokladám, že tu boli Slovanmi vykonávané vajanské obrady počas letného slnovratu, pálené vajanské ohne. Potom účastníci utekali na Čáporskú stranu ku studničke a k potoku okúpať sa t.j čapotať sa vo vode. Zaujímavosťou je, že dosiaľ pri studničke je hojdačka. Je popísané, že hojdaním sa na lanových hojdačkách si Slovania ctili viaceré sviatky, pričom pokrikovali „Hoja hoj!“, niekde „Hola hej!“. Hojdanie vykonávala mládež, najmä v pároch, počas veľkých sviatkov: Hromnice, Maslenica, Jarilov deň, Veľká noc, Rusálie…
Medzníky pri breste
Zaujímavosťou Cabajského chotára je poloha Pri breste a Za brestom, nazývaný aj Silaška, z maďarského szil = brest. Na mapách sa tu nachádza aj pole nazvané Delničky, ktoré zrejme oddeľovalo Párovské háje od Cabaja.
Brest vysádzali Slovania ako hraničný strom na poliach a na rozhraniach susedných chotárov. Keď už bresty vyhynuli, boli nahradené medznými brvnami, kameňmi alebo stĺpikmi. Tieto vymedzovacie body sa nazývali medzník, hraničník alebo aj delnička. Vážili si ich ako ochrancov, ktorí strážia hranicu pozemku, personifikovali ich a verili, že trestajú tých, čo porušia medzu, a ak niekto na nej zaspí, tak ho budia. Slovania vykonávali obchádzku po línii medzníkov chotára pri viacerých oslavných dňoch poľnohospodárskych termínov, zavesovali na ne snopy, vence či povriesla. Keďže cirkev nevedela vykoreniť tento zvyk, prevzal jeho organizáciu kňaz a zaviedol pri obradoch kresťanské obrady.
Na začiatku Delničiek bola studňa a obchôdzka končila v lokalite Vrbiny, kde potom zrejme sa konali hostiny. Dnes sú z medzníkov už len pozostatky novodobých hraničných stĺpikov, avšak vo Vrbinách (na Fízeši ; maď. fűzes = vŕba) je aj v súčasnosti obradné miesto: ranč Nové sedlo.
Slovania robili obrady pri studniach a vodných plochách.
Na starých mapách Čáporský a Cabajský rybník nie sú. Vodná nádrž bola na sútoku Podhajského a Cabajského potoka, v súčasnosti je tam futbalové ihrisko. Neďaleko, na Námestí sv. Urbana je studňa a kríž. Toto by mohli byť pravdepodobné pôvodné obradné miesta Slovanov.
Urbanko bol prevzatý do slovanského obradového kalendára ako vinohradnícky dedko, ktorý ochraňuje vinohrady. Pred bývalými čáporskými Bantalskými vinohradmi je jeho socha, avšak obradné miesto je na západnom okraji obce medzi pozemkom Štepnice a vinohradmi.
Slovania robili obrady pri prvom výhone dobytka okolo tzv. kohútich krížov. Boli to kríže, na vrchole ktorých bol ukazovateľ smeru vetra v podobe kohúta. Pastieri vedeli, podľa smeru vetra, či bude búrka, alebo nebude, teda či môžu vyhnať dobytok na pašu na vzdialenejšie pasienky alebo nie. Samozrejme cirkev tieto kríže nahradila svojimi symbolmi. Jeden takýto kríž je na juhu za obcou na rozcestí na Dubnickej ceste smerom na Výhon. Druhý je na severe obce na križovatke súčasnej Fraštackej a Poľnej cesty.
Čáporský kostol bol postavený na základe nariadenia uhorského kráľa Štefan v prvej polovici 11. storočia, aby si každých približne desať susedných obcí či osád postavilo kostol niekde na dobre viditeľnom mieste. Možno predpokladať, že tento kostol bol postavený na chotárnom hrebeni, na samom hornom severnom konci dnešného Čápora. Avšak nepredpokladám, že tam bolo nejaké obradné miesto Slovanov, ale bolo to najbližšie k staroslovanskému dubovému svätoháju. Boli tam tzv. biskupské háje od starodávnej Močenskej cesty na juh až po chotárnu čiaru a odtiaľ západným smerom povedľa Štepníc a vinohradov až po Hrúšťovskú cestu. Uvedené háje boli vyklčované, takže niektorí autori odvodzujú pomenovanie obce Čápor od slova čapur, ktorým naši predkovia označovali klčoviská.
Dodnes sa z tohto Dubového svätoháju zachoval len hájik pod Hrúšťovom zvaný Dubník. Západne od neho je povrchová studňa, možno bývalé hlinisko, v súčasnosti už bez vody. Východne od neho je prameň Podhájskeho potoka a pri ňom studňa, už nefunkčná. K obom miestam vedú alejové cesty, v súčasnosti už nepriechodné.
V ryhe tranzitného plynovodu bol zaznamenaný keramický materiál z rôznych časových období. Na mieste križovania plynovodu s cestou Pereš – Trnovec nad Váhom bolo zachytené staromaďarské kostrové pohrebisko. V Zoborskej listine z roku 1113 sa vraj určuje poloha dediny Kuth ( t.j. kút ), čo je dnešný Pereš. Avšak správne má byť Luth, čo je na území obce Štefanovičová. Takže pomenovanie Pereš je novodobé. Mnohí spájajú pomenovanie Pereš s Perúnom. Pri Cabaj – Čápore je Pereš: Horný, Dolný, Prostredný, Nový, Langfeldrov a Karolovský. Spolu na Slovensku je 41 lokalít pomenovaných Pereš. Podľa mňa slovo pereš je od nem. pferdesch – konská stajňa. Kone boli potrebné na poľnohospodárske aj lesné práce, takže tých stajní bolo viacero a boli pomenované podľa majiteľov koní.
Vo východnom cípe cabajského chotáru je Piesková jama, kde pramení Mlynský potok. Bol tam majer Veľká Dolina a južnejšie majer Malá dolina (Šusnikov, Husárov majer).
Na križovatke Cedronskej ulice a ul. sv. Trojice je socha Jána Nepomuckého a pozerá sa na most cez Cabajský potok na súčasné Trojičné námestie, takže sa zrejme na tomto mieste nachádzalo obradné miesto na vykonávanie jánskych osláv letného slnovratu. Turičné slovanské sviatky splynuli s oslavou cirkevnej božej Trojice na Trojičnú (Turičnú) nedeľu.
Obrady na hroboch sa konali najmenej raz štvrťročne. Slovania robili jednoduché hroby bez náhrobného kameňa s dreveným krížom Takýchto niekoľko hrobov sa zachovalo na oboch cintorínoch: v Cabaji aj v Čápore.
V súčasnosti sa konajú v obci nasledovné obyčaje: Fašiangy, vianočná dedina, Mikuláš, uvítanie do života, Deň detí, Deň matiek, Deň žien, Kosenie, stavanie májov, Hody, Rozprávkový deň na Ranči, jesenné obrady.
Pridaj komentár