Všimli ste si, aký zvláštny obraz dvojitého metra sa pred nami odhaľuje? Človek, ktorý na sebe pracuje, posilňuje svojho ducha, učí sa stáť na vlastných nohách a odmieta odovzdávať svoju životnú silu cudzím systémom a egregorom, je zrazu označovaný za egoistu. A človek, ktorý sa neustále obetuje, trpí, podriaďuje sa a svojou energiou udržiava pri živote systém, ktorý ho vyčerpáva, ten je vraj “duchovný“.
Naozaj? Možno sme si len zvykli zamieňať sebazaprenie za duchovnosť a otroctvo za pokoru. Naši slovanskí predkovia neuctievali život tým, že by ho vedome ničili. Chápali silu, rovnováhu, rod, prírodu aj vlastnú zodpovednosť. Vedeli, že človek, ktorý stratí svoju vlastnú silu, nemôže byť oporou ani svojmu rodu, ani svojmu svetu.
Stávame sa extrémistami len preto, že odmietame kŕmiť hladné ústia systémov svojou energiou? Možno sa len učíme rozlišovať, čo je skutočná duchovnosť a čo je iba dobre zamaskované odovzdávanie vlastnej sily. Slovanská cesta nie je cesta človeka, ktorý sa zlomí, aby slúžil cudziemu systému. Je to cesta človeka, ktorý pozná svoju hodnotu, chráni svoj oheň a svoju silu odovzdáva tam, kde z nej môže vyrásť život.
Pridaj komentár