Krysie cesty: Úteky nacistických vrahov do Južnej Ameriky
Krysie cesty je pomenovanie únikových ciest, ktorými sa snažili fašisti a vojnoví zločinci dostať do Južnej Ameriky. Ich cieľom bola Argentína, Paraguaj, Uruguaj, Čile a Bolívia. Krysími cestami unikali títo zločinci a vrahovia z Európy záverom druhej svetovej vojny, ale aj po jej skončení. Existovali dve hlavné krysie cesty. Prvá viedla z Nemecka do Španielska a odtiaľ do Argentíny. Režim generála Franka v Madride sympatizoval s nacistami pred ako aj počas vojny. Preto ticho toleroval úteky vojnových zločincov cez Španielsko. Druhá krysia cesta viedla z Nemecka do Ríma a cez Janov do Južnej Ameriky. V Taliansku nacistickí vojnoví zločinci mali značnú podporu katolíckej cirkvi. Krysími cestami uniklo do Južnej Ameriky mnoho tisíc kolaborantov, fašistov a nacistov. Takto sa im podarilo utekať pred spravodlivosťou. Krysími cestami utekali nemeckí vojnoví zločinci, talianski fašisti, ustašovskí Chorváti (napr. Ante Palevic´, Andrija Artukovic´), francúzski kolaboranti (napr. Charles Lescat), Fíni (napr. Paavo Talvela, Aarne Kauhaven), kolaboranti z iných krajín (napr. Herberts Cukurs, Sándor Képíró).
Najčastejším cieľom utečencov z Európy bola Argentína. Jej prezidentom bol vtedy Juan Perón. Bol to diktátor sympatizujúci s fašistami a nacistami. Proces v Norimbergu považoval Perón za „hanbu a nešťastnú lekciu pre budúcnosť ľudstva“. Perón myslel najmä na to, že by mohlo do Argentíny utiecť mnoho vojenských a vedeckých odborníkov. Predpokladá sa, že krysími cestami sa z Európy dostalo viac ako 10 tisíc osôb. Niektorí autori uvádzajú ešte vyššie čísla. Dokonca číslo 30 000. Približne polovica z nich našla nový život v Argentíne. Od roku 1943 nemeckí nacisti platili argentínskych úradníkov, ktorí chránili ich agentov. Posilnili tým vzostup Juana Peróna, ktorého režim zriadil ďalšie „krysie cesty“ cez Švajčiarsko a Škandináviu. Mnohí z nich boli vojnoví zločinci, ktorých by v Európe za ich zverstvá čakali tie najvyššie tresty. Je hrozná myšlienka, že tento ľudský odpad si žil bez problémov ďalej, akoby sa nič nestalo. A čo poškodení? Čo ľudia z koncentračných táborov, čo milióny zavraždených civilistov. A čo ich rodiny, ktorým zobrali ich životy. Pred ich očami utekali vrahovia a to s podporou vysoko postavených politikov, tajných služieb a vládnych organizácií. Pred spravodlivý súd sa podarilo dostať len mizivé percento s nacistických vojnových zločincov.
Veľmi aktívnou postavou krysích ciest bol rakúsky katolícky biskup Alois Hudal, ktorý pracoval v Ríme. Pomohol uniknúť nacistickým zločincom a to najmä do Argentíny. Predpokladá sa, že pomohol ujsť pred spravodlivosťou niekoľkým tisícom zločincov. Novú identitu vďaka nemu získal nemecký vojnový zločinec Adolf Eichmann. Pomohol tiež Franzovi Stanglovi, ktorý velil vyhladzovacím táborom v Sobibore a Treblinke. Alois Hudal poverený Vatikánom navštevoval internačné tábory v celom Taliansku a prostredníctvom Medzinárodného výboru Červeného kríža zabezpečoval nacistom falošné dokumenty. Na konci augusta 1948 napísal Hudal dopis argentínskemu prezidentovi Perónovi. Požadoval v ňom päť tisíc víz. Z toho tri tisíc pre nemeckých a dve tisíc pre rakúskych „vojakov“. V liste ďalej vysvetľuje, že nejde o nacistických utečencov, ale o protikomunistických bojovníkov, ktorí majú zachrániť Európu pred bolševizmom. Hudal pomohol utiecť aj Gustavovi Wagnerovi. Katolícky biskup Alois Hudal do konca svojho života v roku 1963 bojoval za vydanie amnestie pre bývalých nacistov a masových vrahov.
Kontrarozviedka armády USA (CIC) v Rakúsku pomáhala chrániť prebehlíkov a informátorov proti Sovietskemu zväzu. Medzi chránenými bol aj dôstojník SS Klaus Barbie.
Medzi najznámejších vojnových zločincov, ktorým sa podarilo ujsť krysími cestami patrili: Klaus Barbie – veliteľ gestapa v Lyone, vo Francúzsku. Riadil mučenie a aj osobne mučil väzňov. Zabil ich tisíce. Bol zodpovedný aj za smrť Jeana Moulina, ktorý bol jedným z významných vodcov francúzskeho odboja. S Barbiem v roku 1947 nadviazali kontakt Američania a to údajne kvôli jeho antikomunistickému zmýšľaniu. Tí ho v roku 1951 prepravili do Bolívie. Tam už pod menom Klaus Altmann radil diktátorským režimom ako mučiť zajatcov z radov opozície. Zapojil sa aj do obchodov zo zbraňami. V roku 1971 sa ho podarilo vypátrať v Peru. Stadiaľ však ušiel znovu do Bolívie, ktorá ho v roku 1983 vydala do Francúzska. Tento muž známy ako „mäsiar z Lyonu“ bol odsúdený na doživotie. V roku 1991 zomrel vo veku 77 rokov vo väzení na leukémiu. Gerhard Bohne – právnik a dôstojník SS, ktorý bol známy svojím zapojením do Hitlerovho programu T-4. Pri ňom bolo zavraždených okolo 200 tisíc Nemcov z mentálnymi a telesnými poruchami. V roku 1949 utiekol do Argentíny. Po zvrhnutí prezidenta Peróna sa v roku 1955 vrátil do Nemecka. V roku 1959 bol uväznený za podiel na smrti 15 000 ľudí. V roku 1964 ho prepustili na kauciu zo zdravotných dôvodov. Toto využil a ušiel do Buenos Aires, kde sa skrýval pod menom Kurt Alfred Rudinger. V roku 1966 ho Argentína vydala do Nemecka. Bolo voči nemu obnovené súdne stíhanie, ale kvôli jeho chatrnému zdraviu aj ukončené. Zomrel v roku 1981 vo veku 79 rokov na slobode. Adolf Eichman – počas vojny riadil deportáciu Židov do vyhladzovacích táborov. Bol jedným z hlavných strojcov holokaustu. Od roku 1950 sa zdržoval v Argentíne. V roku 1960 ho unieslo komando Mosadu do Izraela. Po súde, ktorý sledovala celá verejnosť bol v roku 1962 popravený obesením. Alois Brunner – podriadený Eichmana a zároveň jeho pravá ruka. V roku 1954 s pomocou Červeného kríža utiekol z Nemecka do Egypta a neskôr do Sýrie. Pod menom Georg Fischer pracoval ako poradca sýrskej vlády. Bol viackrát vypátraný a boli naňho spáchané atentáty pomocou obálkových bômb. Prišiel pri nich o oko a niekoľko prstov na ruke. Údaje o jeho smrti sa veľmi rozchádzajú. Zomrel vo veku 89 rokov v roku 2001 alebo vo veku 97 rokov v roku 2010 v Damasku. Franz Stangl bol veliteľom vyhladzovacích táborov Sobibor a Treblinka. Po vojne ho zajali Američania. V roku 1948 utiekol zo zajateckého tábora v Rakúsku a spolu s Gustavom Wagnerom sa dostal do Talianska. Pomocou Aloisa Hudala sa krysou cestou dostal do Sýrie. Tam za ním ušla aj jeho rodina. V roku 1951 ušiel aj s rodinou do Brazílie. Tu pracoval Stangl v závode Wolkswage. V roku 1961 bol naňho vydaný medzinárodný zatykač. Trvalo ďaľších dlhých šesť rokov pokiaľ bol vystopovaný Simonom Wiesenthalom a zatknutý brazílskou políciou. V roku 1970 bol v Nemecku odsúdený na doživotie. V roku 1971 však zomrel na zlyhanie srdca. Gustav Wagner – zástupca Franza Stangla. Získal prezývku Beštia pre svoj sadizmus a brutalitu. Po vojne sa dostal do amerického zajatia s ktorého bol čoskoro prepustený. Spolu so Stanglom ušli do Talianska. Wagner následne ušiel do Brazílie pod menom Gunter Mendel. Tu pracoval v domácnosti jednej bohatej brazílskej rodiny. Simon Wiesenthal mu bol v tom čase už na stope. V roku 1978 ho brazílske úrady odmietli vydať do Európy. V roku 1980 našli Wagnera mŕtveho s nožom v hrudi. Oficiálne išlo o samovraždu, ale dodnes o nej panujú veľké pochybnosti. Eduard Roschmann bol veliteľom židovského tábora v Rige. Bol plne zodpovedný za množstvo vrážd, ktoré sa v tomto tábore stali.
Po vojne bol uväznený ako bežný zajatec a to do doby keď bola jeho identita rozpoznaná. Potom bol prevezený do Dachau, ktoré bolo vtedy zmenené na väzenie pre bývalých nacistov. Podarilo sa mu utiecť a za prispenia biskupa Hudala a Červeného kríža v roku 1948 odplával do Argentíny. V Buenos Aires si založil firmu obchodujúcu s drevom. Argentínske úrady ho napriek mnohým pokusom zo strany Nemecka nevydali. Naviac bol Roschmann rakúskeho pôvodu. Úrady vo Viedni boli v týchto otázkach pomalé a vyzeralo to skôr, že ho chránia. Tento nacistický vrah nazývaný tiež „Mäsiar z Rigy“ ušiel z obavy o svoj život do Paraguaja kde v roku 1977 zomrel. Walter Rauff – pobočník Heydricha. Neskôr pracoval na Hlavnom Úrade ríšskej bezpečnosti. Zaviedol mobilné plynové komory. Dal zavraždiť vyše 100 tisíc ľudí. Koncom vojny ho zatkli spojenci. Utiekol zo zajateckého tábora a skrýval sa v talianskych kláštoroch. V roku 1948 slúžil ako vojenský poradca sýrskeho prezidenta. Potom sa presunul späť do Talianska. V roku 1949 utiekol krysou cestou do Ekvádoru. Potom utiekol do Čile, kde dokonca žil pod svojím menom. Pravicový režim v Čile ho odmietal vydať do Európy. Používal Rauffa na likvidáciu opozície. Mosad sa snažil o atentát na neho, ale neuspel. Rauff nakoniec zomrel v roku 1984 vo veku 77 rokov na rakovinu pľúc. Na jeho pohreb prišli bývalí nacisti, ktorí verejne skandovali pozdrav „Heil Hitler“. Aribert Heim – lekár, dôstojník SS. Robil na ľuďoch v koncentračnom tábore Mathausen experimenty tak brutálne, že ho volali „Doktor smrť“. Údajne väzňom odoberal orgány bez anestézie. Takto zabil stovky ľudí. Od skončenia vojny do roku 1947 bol väznený, ale nikdy nebol stíhaný za svoje zverstvá. Po prepustení v väzenia robil ako gynekológ až do roku 1962. Neskôr ušiel a žil v Egypte, kde konvertoval k islamu a prijal meno Tarek Farid Hussein. Predpokladá sa, že v Egypte aj zomrel. Údajne v Káhire, v roku 1992. Na zozname hľadaných zločincom mu patrilo jedno z najvyšších miest. Jozef Mengele – dôstojník SS, lekár. Asi najväčšia beštia medzi nacistami. Robil strašné experimenty na väzňoch v Osvienčime. Veľa z jeho obetí boli deti. Mal tam prezývku „Anjel smrti“. Bol najhľadanejším nacistom na zozname Simona Wiesenthala. Po vojne ho zajali Američania, ale tí ho v júly 1945 prepustili. Údajne ho nemali na zozname hľadaných nacistov. Mengele začal v Nemecku robiť ako farmár pod cudzou identitou. V roku 1949 ušiel do Argentíny a zmenil si meno na Helmut Gregor. V roku 1959 bol naňho vydaný medzinárodný zatykač. Používal viacero falošných mien. Začal podnikať s predajom poľnohospodárskych strojov. Dokonca si založil malú farmaceutickú firmu. Simon Wiesenthal ako aj Mosad po ňom neustále pátrali, ale nepodarilo sa im ho chytiť. Mengele sa utopil pri plávaní potom ako dostal mozgovú porážku.
Pridaj komentár