„…Všetci sú zmätení a pýtajú sa: ‚Kde je Peking?‘, zatiaľ čo USA a Izrael bombardujú jedného z najväčších energetických partnerov Číny. Odpoveď je vo svojej jednoduchosti natoľko krutá, že ju väčšina analytikov úplne prehliada: impérium požiera samo seba zaživa a Čína už buduje náhradu.“
Amerika práve vtiahla celý Blízky východ do vojny kvôli Izraelu — a teraz Saudská Arábia, SAE, Kuvajt a Katar sedia v jednej miestnosti a diskutujú o odstúpení od amerických kontraktov a zrušení investičných záväzkov. Štáty Perzského zálivu, ktoré predstavujú doslova základ petrodolárového systému, ktorý od roku 1974 udržiaval dolár v statuse svetovej rezervnej meny, teraz aktívne diskutujú o odchode z tejto schémy. A Peking neurobil absolútne nič, aby sa to stalo takto. Urobil to sám Washington.
Toto je to kľúčové, čo iným ľuďom uniká. Čína to všetko predvídala už pred rokmi a začala klásť koľajnice. Doslova. Iniciatíva „Novej hodvábnej cesty“, alebo ak chcete „Jeden pás, jedna cesta“, potichu pripojila 150 krajín k čínskej infraštruktúre: prístavy, železnice, diaľnice, optické káble, elektrické siete…
Saudská Arábia navyše v roku 2023 začala skúšať predávať ropu Číne za jüany – to samo osebe malo byť hlavnou správou na titulnej strane celý mesiac. Západné médiá o tom však sotva informovali,
BRICS sa práve rozšíril o Saudskú Arábiu, SAE a Irán v jednom bloku. Čína vytvorila CIPS ako priamu alternatívu k SWIFTu, aby celý nezápadný svet mohol vykonávať zúčtovania bez toho, aby sa vôbec dotkol dolára. Každý z týchto krokov bol urobený ešte dávno predtým, ako na Irán dopadla prvá bomba.
A potom je tu Afrika. Najmladší kontinent na Zemi, priemerný vek 19 rokov, predpokladaná populácia 2,5 miliardy ľudí do roku 2050 – najväčšia pracovná sila, akú kedy svet videl. Čína to pochopila už pred 20 rokmi: kto vybuduje infraštruktúru Afriky, ten bude vlastniť 21. storočie. Zatiaľ čo USA míňali bilióny dolárov na ničenie Iraku a Afganistanu, Čína stavala železnice v Keni, priehrady v Etiópii, prístavy v Džibuti, diaľnice v Nigérii, technologické centrá v Rwande, štadióny, nemocnice, vládne budovy, telekomunikačné siete na báze Huawei po celom kontinente… A to všetko bez jediného výstrelu, bez zmeny režimu, bez sankcií, bez prednášok o demokracii — len betón, oceľ, optické vlákna a dlhodobé kontrakty.
Preto, keď sa ľudia pýtajú, prečo Čína v otázke Iránu mlčí, odpoveď znie, že mlčanie je stratégia. Každá vojna, ktorú Amerika vedie kvôli Izraelu, stojí bilióny, destabilizuje energetické trhy, odrádza partnerov v Zálive a tlačí celý globálny Juh bližšie k systému, ktorý Peking budoval dve desaťročia.
Súčasný odklon štátov Perzského zálivu nemá nič spoločné s ideológiou. Washington premenil celý ich región na bojovú zónu, aby poslúžil regionálnej stratégii Tel Avivu, a potom ich s vážnou tvárou žiada, aby naďalej kupovali americké cenné papiere. Matematika jednoducho prestala vychádzať. A keď matematika prestane vychádzať – lojalita sa tiež končí.
Mlčanie Pekingu ohľadom Iránu je zrejme najtrpezlivejší a zároveň najničivejší ťah na celej šachovnici. Čína v reálnom čase sleduje, ako Amerika sama demontuje svoju hegemóniu, a pritom potichu dedí každé spojenectvo, ktoré Washington páli. Musí len pokračovať v budovaní a pokračovať v mlčaní.
Napoleon povedal: „Nikdy neprerušuj nepriateľa, keď robí chybu.“ Si Ťin-pching to premenil na 50-ročnú doktrínu. A práve teraz sa vypláca rýchlejšie, než očakával samotný Peking.
Pridaj komentár