1
Kto poslal tisíce Slovákov do plynových komôr ?
Po skončení druhej svetovej vojny patril k najhľadanejším nacistickým vrahom. Bol „najlepším mužom“ Adolfa Eichmana, ktorý bol známy vypracovaním programu likvidácie Židov, Rómov a Slovanov. Kto bol tento muž, ktorého volali „Lovec Židov“? Jedná sa monštrum. Jedná sa o kapitána (Hauptsturmfürer) SS Aloisa Brunnera. Bol masovým vrahom, ktorý bol osobne zodpovedný za smrť viac ako 128 000 Židov. Medzi nimi bolo aj 13 500 Slovákov. Tento zvrátený vrah zatýkal a deportoval Židov z okupovaného Rakúska, Grécka, Francúzska. Jeho poslednou úlohou bola likvidácia židovskej komunity na Slovensku.
Alois Brunner sa narodil v roku 1912 vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku. Do nacistickej strany vstúpil v šestnástich rokoch. O rok neskôr vstúpil aj do SA (Sturmabteilung). V roku 1933 sa presťahoval do Nemecka. Pridal sa k nacistickej skupine Rakúska légia. V roku 1938 vstúpil do SS a v roku 1939 sa stal riaditeľom Ústredného úradu pre židovskú emigráciu vo Viedni. 15. marca 1939 bol vyslaný do Protektorátu Čechy a Morava. Jeho úlohou bolo zrýchliť deportáciu Židov. Do októbra 1939 deportoval viac ako 1500 Židov z Viedne. Celkovo sa podieľal na deportácii viac ako 56 000 Židov z Rakúska. Pri deportácii viedenských Židov do Rigy vo februári 1942 zastrelil Sigmunda Bosela. Bol to významný finančník a v tom čase veľmi chorý starý muž. Bol umiestnený do deportačného vlaku priamo z nemocničnej postele. Mal na sebe len pyžamo a prosil o život. Brunner sa nezastavil pred ničím. Pri výsluchoch používal neuveriteľne brutálne metódy mučenia. Z Gréckeho Solúna dal deportovať okolo 46 000 Židov. V posledných dňoch fašistickej Tretej ríše deportoval 13 500 (niektoré údaje vravia o 14 000) slovenských Židov. Boli deportovaní do Terezína, Sachsenhausenu, Bergen-Belsenu a Stutthofu. Skoro všetci skončili vo vyhladzovacom tábore Osvienčim. A to vrátane detí. Nie sú správy, že by niekto v ňom prežil. S najväčšou pravdepodobnosťou všetci zahynuli. Tábor v Seredi prevzali esesáci po porážke SNP (Slovenské národné povstanie) v septembri 1944. Do konca marca 1945 vypravil Brunner zo Serede 11 transportov. Osobne v Seredi vypočúval väzňov. Takmer 40 z nich vypočúvanie neprežilo. „Videl som, ako nútil nahých väzňov behať v mraze na táborovom zoradisku. Kto nevládal alebo odpadol, toho dozorcovia zastrelili“ spomínal pre Pravdu Buni Lazar. Bol to niekdajší väzeň koncentráku v Seredi.
V roku 1943 bol Brunner vymenovaný za veliteľa internačného tábora Drancy neďaleko Paríža. Podľa preživších svedkov bol neuveriteľne brutálny. Sám viedol výsluchy nových väzňov. Jeho kancelária bola údajne pokrytá krvavými škvrnami. V stenách boli dierky po guľkách. Vyžíval sa v mučení väzňov. Bol tak fanatický, že zatýkal a dával deportovať ľudí aj vtedy keď už Spojenci a Sily slobodného Francúzska postupovali k Parížu. Medzi 20. 24. júlom 1944 dal z Paríža deportovať 1327 židovských detí. Od 30. septembra 1944 do 31. marca 1945 zničil židovské podzemné hnutie na Slovensku. V tej dobe viedol koncentračný tábor Sereď. Z neho dal deportovať väzňov do Osvienčimu, Sachsenhausenu, Bergen-Belsenu a Terezína. Tento masový vrah v roku 1985 uviedol pre časopis Bunte ako unikol zajatiu Spojencami. Identita Aloisa Brunnera bola zamieňaná s identitou Antona Brunnera. Ten bol popravený. Brunner tvrdil, že „dostal doklady pod falošným menom od amerických úradníkov“ a po vojne pracoval ako vodič pre armádu Spojených štátom amerických. Toto uvádza aj New York Times zo 7. 11.1985.
2
Po vojne údajne žil Brunner v Západnom Nemecku v Essene. Keď ho bez jeho účasti v roku 1954 vo Francúzsku odsúdili na trest smrti, utiekol tento netvor zo Západného Nemecka. Údajne použil falošný pas červeného kríža. Cez Rím sa dostal do Egypta. Tam dokonca nerušene pracoval ako predajca zbraní. Neskôr ušiel do Sýrskej republiky. Žil pod pseudonymom Dr. Georg Fisher. Tu „pracoval“ ako poradca vlády.
Počas svojho života v Sýrii mal Brunner údajne štedrý plat, azyl a ochranu vládnucej strany BAAS. Brunner im za to poskytol informácie o mučiacich technikách a metódach výsluchov, ktoré sa naučil v SS. Koncom 80. rokov sa takmer Východnému Nemecku podarilo získať jeho vydanie do Berlína. Sýrska vláda pod vedením Háfiza al-Asada bola už vydaniu takmer naklonená. Rokovaní sa vtedy údajne zúčastnil aj Erich Honecker. Vydanie zlyhalo v novembri 1989 po páde Berlínskeho múra. Do začiatku 90. rokov žil Brunner v Damasku a to v módnej štvrti Abu Rummaneh. Podľa denníka The Gardian ho spoľahliví svedkovia videli naposledy živého v roku 1992. Začali sa objavovať mnohé neoverené správy o údajnej smrti Brunnera. V decembri 1999 jedna z takýchto správ uvádzala, že zomrel v roku 1996. Nemeckí novinári ho však v roku 1999 údajne videli v hoteli Meridián v Damasku. Údajne tam býval pod ochranou polície. V roku 2011 Der Spiegel napísal, že Nemecká spravodajská služba BND (Bundesnach Richtendienst) v 90. rokoch zničila svoj spis o Brunnerovi. Vyskytli sa aj protichodné tvrdenia, že pracoval pre BND.
Na Brunnera boli spáchané dva pokusy o atentát. Oba boli urobené prostredníctvom listovej bomby, resp. zaslaného balíčka. Pri prvom, v roku 1961 prišiel o oko a pri druhom v roku 1980 o prsty ľavej ruky. Oba atentáty boli pravdepodobne urobené izraelskou tajnou službou Mossad.
V roku 2014 dostalo Centrum Simona Wiesenthala dôveryhodnú informáciu, že Brunner v roku 2010 v Sýrii zomrel. Mal údajne 97 alebo 98 rokov. Iné správy hovoria o jeho údajnej smrti už v roku 2001. V každom prípade si tento masový vrah neodpykal ani jeden deň vo väzení, hoci podľa môjho názoru o jeho pobyte v Sýrii vedeli nemecké a asi aj rakúske úrady. Spravodlivosti bránila aj Sýria, ktorá ho viackrát odmietla vydať spravodlivosti. Za svojej neprítomnosti bol v roku 1954 vo francúzsku odsúdený na trest smrti. Ten istý trest dostal aj v Nemecku. Rozsudok bol zmenený na doživotné väzenie potom ako bol v Nemecku trest smrti zrušený. Až do svojej smrti neprejavil tento masový vrah žiadnu ľútosť za svoje ohavné činy. Ľutoval iba jedinú vec – že neposlal na smrť viac Židov, informoval o tom spravodajský server Express.co.uk. „Pozostalých po obetiach, ktoré poslal na smrť je veľmi veľa a je spravodlivé povedať, že ľudia, ktorí trpeli v jeho rukách, by si priali, aby bol potrestaný, ale budú sklamaní. Nie je to jediný nacistický zločinec, ktorý unikol trestu“ povedal Efrain Zuroff z Centra Simona Wisenthala, globálnej organizácie na ochranu ľudských práv, ktorá pátrala po nacistických vrahoch. Alois Brunner bol na ich zozname najhľadanejších nacistických vrahov. Denník Bild vypísal odmenu 50 000 tisíc Eur za informáciu vedúcu k jeho chyteniu.
Francúzsky magazín Revue XXI pátral po Brunnerovi roky. Z pátrania ich reportéra vyplýva, že na tohto beštiálneho vraha síce nedosiahla ruka spravodlivosti, ale jeho posledné roky života premenil Boh na peklo. Na staré kolená prestal byť pre damaský režim Háfiza Asáda užitočný.
3
Rok a pol pred jeho údajnou smrťou zomrel Háfiz Asád a moc po ňom prevzal jeho syn Bašár. „Brunner zomrel osamelý, lebo Bašára Asáda už nezaujímal. Tento režim je ako mafia. Nechal ho v „chládku“ s tým, že neskôr sa možno ešte zíde,“ povedal francúzsky novinár Hedi Aouidj. Tento novinár opiera svoje tvrdenia o výpovede troch svedkov, ktorí boli príslušníkmi sýrskej tajnej služby. Starali sa údajne o bezpečnosť Abú Husajna, ako sa Brunner nechal oslovovať v sýrskom exile. Podľa Abú Jamala, ktorý bol jedným z týchto troch svedkov, strávil Brunner posledné roky života v domácom väzení. Toto väzenie sa nachádzalo v suteréne domu kde predtým býval. Trpel a údajne často plakal. „Bol chorý a od bolesti kričal, všetci ho počuli. Mal nárok na vojenský prídel: buď jedno vajce, alebo jeden zemiak. Jedno alebo druhé. Nemohol sa ani umývať,“ uviedol Abú Jamal, podľa ktorého mŕtveho Brunnera umyli podľa moslimských rituálov a tajne pochovali na cintoríne Al Affif v Damasku. Hedi Aouidi tvrdil, že Brunner zomrel ako 89-ročný v decembri 2001. Iní autori tvrdia, že sa dožil 97. – 98. rokov. Efraim Zuroff „by rád veril, že Brunner zomrel sa okolností“ ako ich opisuje francúzsky magazín Revue XXI. „Úprimne povedané, nik si to nezaslúži viac ako on,“ povedal tento lovec nacistov.
Príbeh tohto nechyteného masového vraha môže slúžiť ako varovanie a pripomienka, že aj keď sa spravodlivosť niekedy javí ako nedosiahnuteľná, je nevyhnutné nikdy neprestať s úsilím o potrestanie tých, ktorí tieto zverstvá páchali. Je nevyhnutné a nesmierne dôležité aktívne učiť budúce generácie o dôležitosti rešpektu a dôstojnosti pre všetkých ľudí na svete.
Pridaj komentár