Bol som na Velestúre

Bol som na Velestúre
Keď som prvýkrát vystúpil na Velestúr, pomyselné tajomno, ktorým toto miesto opriadli poviedky spisovateľov a hádky dejepiscov, sa rozplynulo jediným jednoduchým pohľadom. Človek, ktorý sa pozerá očami oslobodenými od nanútených programov, totiž nepotrebuje nápisy, aby uvidel skutočnosť. Tá sa mu odhalí priamo v tvári samotnej matičky Zeme.
Krajina pastvín, rodobožie a kód TÚRa
Dnešné husté lesy Kremnických vrchov sú len novodobým nánosom. Že tu stromy rástli odjakživa, je takpovediac nepravda. Celý tento lesný porast bol vysadený len nedávno, o čom jasne hovoria nielen dobové záznamy, ale aj samotný, zjavný vek stromov, ktoré nepresahujú 80 rokov. V časoch, keď krajinu tvaroval skutočný život našich predkov, boli tieto hory holé. Boli to šíre, prehľadné hole a pasienky. Prežitie rodov záviselo od stád dobytka – a pohyb s ním cez horské chrbty vyžadoval úplný nadhľad, držanie priestoru a života vo vlastných rukách.
V tejto otvorenej krajine hral kľúčovú úlohu samotný tvar zeme. Hlavným smerovníkom a ochranným bodom celého pohoria bola mohutná skala, ktorá svojím prirodzeným výzorom pripomínala TÚRA – pradávneho divokého býka, stelesnenie nadprirodzenej sily, ochrany a pevnosti.
Tento obraz má oveľa hlbšie korene, ktoré siahaky k našej pôvodnej kultúre a rodobožiu. Samotný boh Veles – strážca zemskej miazgy, vedomia a hojnosti – nesie vo svojom znaku práve podobu túra. Naši predkovia prirodzene spájali dôležité miesta v krajine s našimi božstvami a predkami. Podobne ako sa dodnes zachovali názvy spomínajúce Perúna, Ladu, Maru, aj Velestúr bol zasvätený tejto veľkej sile. Nejedná sa o túru ku Velesovej skale, ale o podobizeň túra, býka, ktorá je tak veľká, že môže patriť iba Velesovi.
Veľa takýchto názvov a miest sa však nezachovalo. Cirkev sa po uskutočnenom úskočnom prevrate ujala cieľavedomého a bezohľadného ničenia všetkého nášho pôvodného, aby preťala korene nášho vedomia. A v tomto mazaní pamäti pokračuje dodnes – teraz cez vládnuce zložky či cez ruku falošných vedcov a akademikov, ktorí skutočný význam krajiny schovávajú za vymyslené teórie.
Kód túra je však dodnes nezmazateľne vpísaný do celej okolitej zeme. Jazyk nepustí:
Turiec – kraj, kde miazga života tiekla pod kopytami stád.
Turany, Turček, Turová – pevné body na zemi, ktoré jasne hovoria, komu a čomu tento priestor patril.
Strážca bezpečného prechodu
Velestúr, Veľký Túr, skala-býk na najvyššom, kľúčovom bode slúžila ako skutočný maják. Keď sa hnali obrovské stáda z jednej kotliny do druhej, táto križovatka bola miestom, kde sa rozhodovalo o bytí a nebytí.
Kto stál na Velestúre, ten mal prehľad. Videl široko-ďaleko. Vedel, odkiaľ hrozí nebezpečenstvo, kde je bezpečný prechod a ako previesť to najcennejšie, čo rod mal, na druhú stranu bez ujmy. Na celej tej holej pláni stálo len niekoľko starých, majestátnych stromov. Tieto osamotené chlapiny s mohutnými korunami nebránili vo výhľade, no poskytovali jedinú, o to vzácnejšiu ochranu pred páliacim slnkom či náhlou búrkou.
Písmo na skale je druhoradé. Skutočným významom Velestúru bolo riadenie priestoru, nadhľad a zabezpečenie cesty pre život. Je to priama ukážka toho, ako naši predkovia neboli obeťami svojej krajiny, ale vedomými tvorcami svojej skutočnosti. Ak sa ti to, čo píšem, nezdá a na Velestúre si nebol, choď, presvedč sa sám. Ak si tam bol a nič si si nevšimol, choď ešte raz.
edo