Skákanie cez oheň

Skákanie cez oheň nebolo pre našich predkov len veselou hrou pod holým nebom. Slovania dobre vedeli, že oheň je živá sila, dar bohov, dych samotného Svaroga. Plameň nespáli iba to, čo je viditeľné. Pohltí aj to, čo človeka ťaží vnútri…strach, únavu, chorobu. Keď človek preskočil oheň, nebolo to len preskočenie žeravých uhlíkov, ale aj prah medzi starým a novým životom. V ohni nechával to, čo už s ním nemalo kráčať ďalej. Ak cez plamene preskočili dvaja spolu, držiac sa za ruky, verilo sa, že ich puto požehnáva samotné nebo…že ich spojenie je pevné a pravdivé. Dnes už málokto zapáli vatru na dvore. No oheň možno prebudiť aj inak. Zapáľte sviecu, zahľaďte sa do jej tichého plameňa a v mysli mu odovzdajte všetko, čo vás ťaží. Nech to zhorí, nech sa to rozplynie ako dym v povetrí. Oheň očisťuje vždy, či je veľký, alebo malý ako plamienok v dlani.