Čakajovce sú od Nitry vzdialené asi 8 km. Obec hraničí s územiami obcí Šurianky, Zbehy, Dražovce (mesto Nitra) a Jelšovce.
K obci patrila zaniknutá osada na severovýchodnej strane dvor Kiklov (Gigló hof, resp. majer Kuklo). Osada Kiklov sa spomína v r.1531. V 16. storočí sa používa striedavo názov Kuklov a Čierna. Jej pozostatkami je z časti zachovaný park pri poľnohospodárskom družstve, bol tam aj prameň, ktorý je už pod železničným násypom.
Najstaršie archeologické nálezy nepriamo dokladajú osídlenie obce už v dobe rímskej v čase 2. až 3. stor. nášho letopočtu. Jedná sa pravdepodobne o germánske obyvateľstvo Kvádov (Chrvatov). Asi v 5. storočí splynuli so slovenským obyvateľstvom. Niekedy medzi 7. až 8. stor. je územie obce už osídlené novodobým slovanským obyvateľstvom, ktoré budovalo dedinské sídliská (poľnohospodárska výroba); čiastočne zahĺbené obydlia si najčastejšie budovali na terasách riek. Do konca 8. stor. sa pochovávalo žiarovým spôsobom, potom sa začína výhradne kostrové pochovávanie. Sídlisko na území obce je doložené pohrebiskom. Kontinuita pohrebísk minimálne do 10. stor. naznačuje aj kontinuitu stáleho osídlenia. Pochovávali sa telá zabalené do rubáša. V polovici 10. stor. prichádza ku kontaktom so starými Maďarmi a etnickému miešaniu domáceho slovanského obyvateľstva s maďarským etnikom, v tomto období vedľa slovenských hrobov prevládali hroby starých Maďarov, v ktorých sa nachádzali francúzske mince. V druhej polovine 10. stor. sa predpokladá výrazný vplyv kresťanstva a postupný presun pohrebísk do okolia kresťanských stavieb. Z 11. stor. sa našli arpádovské mince a mince Štefana I., ktoré boli vkladané do dlane alebo do úst zomrelého je tzv. obolus mŕtvych (Cháronova minca) – ako poplatok pre prievozníka duší mŕtvych do záhrobia. Slovania to prebrali z gréckej mytológie v 9.stor miesto ukladania potravín do hrobu. Z 12. stor. sa odkryli kresťanské hroby ale aj hroby v skrčenej polohe, predpokladá sa, že to boli hroby iného etnika, asi cigánov. Archeologické nálezy dokladujú súvislé osídlenie až do súčasnosti.
Najstaršia zmienka o obci je z roku 1156 pod názvom Seka. Prvý písomný záznam o obci je z r. 1251. Hovorí o obci Cheka ako o sídle rybárov Nitrianskeho hradu. Obec nebola výraznejšie zasiahnutá vpádom Tatárov v 13. storočí.
V r. 1259 obec spomínaná s názvom Chokoy sa netýka Čakajoviec, ale zaniknutej osady pri dnešnom Pastuchove.
Najstaršia známa stavba na území obce je kostol z 13. až 14. stor. , ktorý stál na mieste súčasného kostola.
Prvý poslovenčený názov obce vo forme Csakajowcze zaznamenal v roku 1742 vo svojich spisoch Matej Bel, neskôr sa obec spomínala aj ako Csakajowitz a Czakajowcze.
Pomenovanie obce Čakajovce je odvodené od slovenského slova „čakať“, zrejme podľa rybárov sediacich na brehu, čakajúcich pri rybolove. Dodnes sa používa úslovie:“ čumí ako Čakajovčan do vody“.
Podľa zoborskej listiny z r. 1113 v území obce Čakajovce sa nachádzala osada s názvom Chirna (Chyrna), neskôr Cherna, ktorej názov mohol byť Čierna, ide o zaniknutú osadu na brehu rieky Nitra. Na starých mapách sa nazýva U Cigánov, je tam prameň bezmenného potoka.
Na severe od obce bola samota so slovanským pohrebiskom pre majer Kuklov, používaným od 7. do 12. storočia. Keďže sa nachádza na polohe Kostolné, a kostol tam nebol, určite tam bolo slovanské obradné miesto, ktoré zabrala cirkev. Na ceste do Perkoviec pri odbočke na bývalú samotu s cintorínom pre obec Kuklov sa nachádza klasický prícestný kríž, pri ktorom je lipa. Keďže lipa je slavostrom, je isté, že usmerňoval k slovanskému obradnému miestu : k pohrebisku. Prícestné kríže boli umiestňované ako orientačné ukazovatele k obradným miestam.
Slovania robili mnohé obrady pri prameňoch, studničkách, potokoch, riekach a iných vodných plochách. Východným okrajom obce tečie rieka Nitra, juhozápadným okrajom územia obce tečie potok Dobrotka, severovýchodným okrajom územia obce tečie Perkovský potok. Najvhodnejším obradným miestom sa javí remízka pri Perkovskom potoku, v ktorej sa nachádzal prameň alebo studňa. Na mieste zostali už len zbytky novodobejšieho prístrešku studničky.
V historických dokumentoch sa uvádza, že obyvatelia Čakajoviec boli rybári, takže určite vykonávali obrady pri potokoch. Každý prameň, rieka, jazero a sladkovodná plocha má svojho vodníka. Verilo sa že vodník neraz zo zlomyseľnosti potrhal rybárom siete, rozhádzal kopy sena. Keď je dobrej vôle, hádže rybárom do sietí ryby a vodníčka môže vyvolať záplavy a tiež pomotať siete rybárom. Bolo teda potrebné nejako si ho nakloniť. Ako obeta sa vodníkom dávalo maslo a kožka z čiernej svini alebo z koňa, namazaná medom, hus, chlieb alebo sa mu daruje prvý úlovok ryby. Obrady sa robili 1.marca, kedy sa vodník prebúdza, 29. júna, kedy bol Deň vodníkov a 15. septembra, keď odchádzal na zimný spánok.
V chotári Babské jazero kedysi naozaj bolo plytké jazero, dodnes je viditeľný jeho obrys na satelitnej mape.
Baba ( babica) je pôrodná žena, pôrodná asistentka, puporezka, nazývaná aj biela baba alebo zlatá baba. Deti, ktoré priviedla na svet, nazývala vnukmi. Starala sa o deti prvých 9 dní.
Babin deň, Deň babíc je 8.januára. V tento deň sa umývali aj všetky deti narodené v predchádzajúcom roku a ich rodičky z dôvodu ochrany pred chorobami a súčasne sa robili ďalšie obrady v tomto smere. Záverom obradov vozia babice po obci na koči alebo saniach (vláčenie babice), niekde ju vysypú do potoka alebo jazera a vystrojí sa bujará hostina.
Tam, kde je cvičisko kynologického klubu bolo tiež kedysi jazierko.
Prícestný stĺp so sochou Márie Ružencovej je v strede obce (č.d. 219). Bola pri ňom starobylá lipa a je pri nej studňa. Tieto znaky jasne poukazujú na slovanské obradné miesto.
Zbožštená biologická matka národa, pramatka, matka božstiev, ochrankyňa rodičiek, ženský princíp ducha Rodu, ochrankyňa rodiny a domáceho krbu, ochrankyňa vedomcov sa v slovanskej mytológii nazýva Rožanica alebo Mara Šípová. Pri krstení dieťaťa sa jej obetovali detské vlasy. Cirkev ju nazvala Ruža pohanská a katolícka cirkev ju prekryla Máriou Ružencovou.
Vstup do areálu kostola a kostol je obklopený vzrastlými lipami. Pod lipami, ktoré majú listy tvaru srdca, vykonávali Slovania manželský prísľub nazývaný obručiny – vkladanie rúk ženy do rúk muža. Keď v 10. stor. prevzala cirkev konanie sobášov, bolo potrebné vysadiť okolo kostola lipy, aby boli slovenskí obyvatelia ochotní vykonať sobáš pri kostole. Preto sa cirkevný sobáš vykonaný pri kostole nazýval „sobáš pod lipou“ . Neoficiálnemu spolužitiu sa obrazne hovorilo, že sa sobášili „pod vŕbou“ (t.j. pri potoku) alebo „pod jedličkou“( t.j. v lese).
Za železičnou stanicou pri ceste vedľa Reštaurácie Gastro je pomník Madony stojacej na mesiaci. Hoci je to novodobá socha, pripomína Lunicu, staroslovanskú vládkyňu mesiaca, ženského mesačného kruhu, pani noci a ochrankyňu milencov. V niektorých regiónoch ju nazývali Lela alebo Chors. Podobná socha je na južnom okraji časti obce Perkovce (v súčasnosti patrí do katastra Šurianky).
V chotári Hruštie boli asi pestované hrušky. V súčasnosti v rožných častiach tohto chotára sú vysádzané nové stromy, ale hrušky to niesú. Je tam kaplnka z r. 1913 za mostom smerom k Drážovciam postavená z príležitosti tragickej smrti 19. ročného chlapca pri práci v Drážovskom háji. Hruška sa v slovanskej mytológii nazýva aj samovilský strom a vykonávali sa pri nej turičné obrady. Verilo sa, že samotná hruška ochraňovala miesto pred nečistými silami a bleskami. Snáď si rodičia chceli zabezpečiť konanie obradov pri ich kaplnke.
Slovanské obrady sa konávali na hroboch najmenej raz za štvrťrok. Hroby na slovanský spôsob boli bez náhrobného kameňa, opatrené len krížom, spočiatku dreveným. Niekoľko takýchto hrobov sa zachovalo na obecnom cintoríne.
Poznámka: V strede obce sa nachádza slovenský panteón novodobých slovenských dejateľov.
V obci sa konávajú obyčaje: vianočné obrady, stavanie mája, helička, matičné slávnosti, novoročné oslavy, Deň matiek, Deň detí.
Pridaj komentár