Návšteva u Chorovednice

Striebrovláska otvorila vráta do komory. Do nej sa vstupovalo z vonku pod chalupou. Vstup ležal tesne vedľa mlynského kolesa. Nazbierala si potrebné liečiva a vracala sa späť k ranenému. Pred vchodovými dvermi stál Vlkina, ktorý ju pozoroval. Vedma sa na neho usmiala a pristúpila bližšie. Vlkina sa k nej prihovoril. „Vyzeráš krásne a mlado,“ nespúšťal z nej pohľad, ako by ju očami láskal. „Hovorí sa, že vy chorovodnice ste večne mladé. Koľko že máš ty liet?“
„Neprezrádzam svoj vek len tak hocikomu, bohatier.“ odpovedala Striebrovláska. „Neveril by si mi koľko zim som v skutočnosti prežila.”
„Veľká škoda, že sa o tebe Žeska až do teraz nezmieňoval.“
„Mal asi svoje dôvody,“ odpovedala mu vedma. “Vždy pôsobil tajomne.”
„Ja na Žeskovom mieste by som o takej kráse nedokázal mlčať,“ odpovedal Vlkina.
Striebrovlásku zalial červený rumenec. „Vlkina, krásny bohatier, takto dvoríš každej žene?“
Chorovodnica už pomaly otvárala dvere a vstupovala dnu, keď ju Vlkina jemne chytil za rameno a pozeral sa jej do oči. „Striebrovláska,“ nechcel pohľadom uhnúť ani na sekundu. „Každej nie. Nie si ako ostatné. Pôsobíš…. nedobytne.”
„Nie je nedobytnej pevnosti,” usmiala sa chorovodnica.
„To je pravda,” prikývol Vlkina. „Podľa tvojej reči ale nádej je, ak ti muž dvorí.”
„Áno je, drahý bohatier, lenže brány každej pevnosti sa otvárajú skutočným mužom.”
Som skutočný muž!” zvýšeným tónom oznámil Vlkina. Vedma sa na neho s pokušením zahľadela. „Možno áno. Skutočného muža však nepoznáš podľa lesku meča, ale ako ním vládne!”
„To znie zmyselne,“ zasmial sa Vlkina. Z chalupy sa ozval Gottfriedov bolestivý ston, na ktorý sa Striebrovláska okamžite strhla. „Nehnevaj sa, Vlkina. Už musím isť.”
Vlkina ju naposledy vyrušil. „Striebrovláska. A čo že povedia Doľa a Nedoľa? Je možnosť, že pre bojovníka, ako som ja jestvuje pevnosť, v ktorej by sa mohol usídliť navždy?“
Striebrovláska si všimla, že Vlkina nechce isť s odpoveďou na ňu priamo, hoci sama tušila na čo narážal. „Vlkina, dnes sa pri obrade spýtam Bohov, tak nezúfaj. Bola by škoda krásneho bohatiera ako si ty,“ naposledy sa usmiala a zabuchla za sebou dvere. Vlkinu tieto slova priam potešili. Dal si do úst klások trávy, oprel sa o stĺp na terase a pozeral na hviezdy so spokojným pocitom.