Koceľova dišputa – úryvok z knihy Sága o pluku Pribinovom.

„Knieža, som znepokojený, tvojim tajnostkárstvom voči mne a Svätej Cirkvi!“ sťažoval sa ráno v trónnej sále otec Dominik. Pribina sa na tróne vyrovnal. „Načo narážaš, svätosť?“
„Pozvanie pohanských žrecov!“ odsekol kňaz. „Ako pokrstený knieža si máš plniť voči cirkvi posvätné záväzky.“
Pribinovi sa okamžite vybavil Mojmír. „Ak si ich nebudem plniť, ako so mnou naložíte?“
„Naložíme?!“ opýtal sa otec Dominik. „My nemáme právo súdiť. Nesúď, aby si nebol súdený, znie jasne písmo…“
Koceľ sediaci za stolom hneď na kraji sály, po týchto múdrostiach spozornel. Otec Dominik dokončoval svoju reč. „Ale Božia spravodlivosť je nevyspytateľná.“
„Hm…“ zamyslel sa Pribina. „Takže so mnou sa vysporiada Pán Boh?“
Knieža sa zodvihol a založil si ruky za chrbát. Pomaly pristupoval k otcovi Dominikovi. Uprel na kňaza pohľad a snažil sa pred nim tváriť úprimne. „Ešte neviem, čo myslíš tým plnením záväzkov.“
„Ochranu majetku cirkvi a budovanie cirkevnej správy.“ odpovedal kňaz. Pribina sa samozrejme obhajoval. „No z toho všetkého, čo si spomenul, nijak nesúvisí s žrecmi, ktorí včera so mnou povečerali.“
„Súvisí! Aký príklad dávaš Kristovým ovečkám, keď sa spolčuješ s pohanskými obradníkmi?!“ Koceľ si zamračene vložil do úst sústo chleba. Pribina mlčal. Otec Dominik sa znovu opýtal. „Koľkých si už obrátil?“
„Nie je to tak ľahké ako si myslíš, pop. Čo si myslíš, ako dlho trvalo mne, kým som sa obrátil?“ odsekol Pribina. Znovu predstieral úprimnú odpoveď, hoci z veľkej miery hovoril pravdu. Popritom sa prechádzal naspäť k trónu. „Vzdoroval som celé leta. Aj ľud sa nechce hneď zriecť starých obyčajov. Treba tomu dať čas.“
„Čas!“ zasmial sa kňaz. „Čas! Stretávaním sa s predstaviteľmi modloslužobníctva iba strácaš čas! Nestrácal čas ani, knieža Mojmír, keď zavádzal pravú vieru u svojho ľudu. Aj České kniežatá pred nedávnom prijali krst. Čas nadchádza k otvoreniu svojho srdca Kristovi.“
„Počul som o tom,“ Pribina sa znovu posadil na trón. „No Mojmír podľa mňa nieje krásnym príkladom toho, ako viesť ľud k Svetlu Kristovmu. Spočiatku ľudí obracal nasilu. A čím viac ich nasilu obracal, tým viac vzdorovali. Čo myslíš, kam to doviedol? Jeho Veľkokniežatstvo sa vymaňuje spod vplyvu Kristovho.“
„Mojmíra za to určite stihne trest,“ odvetil otec Dominik. „A nie za jeho spôsoby v šírení Kristovej viery, ale za jeho poľavenie v jej zavádzaní.“
„Takže mám obracať svoj ľud ohňom a mečom?!“ zvýšil hlas knieža. Otec Dominik po Pribinovej náhlej reakcii preglgol a nakoniec si povzdychol. „Iste, chápem na čo narážaš, knieža. Nemal si vtedy jasný vzor hodný nasledovania, aby si sa mohol včas na vieru Kristovu obrátiť. Ale tvoj ľud ho má. Vidí ho v tebe. Ak im nepôjdeš príkladom, stále sa budú obracať na svoje modly. Mojmír vo Velehrade dal postaviť až dve chrámy. U teba rastu ako huby po daždi skôr pohanské háje a nie kostoly.“
„Aj vo svätohájoch sa dá oslavovať Kristus pán,“ odvetil Pribina, aby sa opäť vyhol téme výstavby a vysvätenia kostola.
„Nebude tvoja zem pod ochranou kríža, ak nebude mať duch svätý chrám, kde by sa mohol usídliť! Milosť Ježišova rastie s každým chrámom postaveným na jeho Slávu,“ odpovedal kňaz.
„Prečo si myslíš, že chrám na Kristovu Slávu zvýši Ježišovu milosť?“ opýtal sa Koceľ.
„Tak by si to náš Pán predsa želal. Aby v každej zemi, kde sa ľud obrátil k jeho Sláve, vybudovali chrám, kde by mohli velebiť jeho meno!“ odpovedal kňaz. Až priam v horlivosti vypol hruď. Ale Koceľ nechcel Dominikovej nadutosti ostať nič dlžný. „Kristus raz svojím učeníkom povedal – Mojím chrámom je zem, po ktorej stúpate a cez ktorú sa rozprestiera pokrovec zo zelenej trávy. Strop zdobí nebeská klenba a ako stĺpy, ho podopierajú stromy – Tak sa zdá, že Ježiš musel byť rovnaký pohan a modloslužobník ako aj my.“
„Kto ti natlačil do hlavy tieto tmárske nezmysli, Pribinovič!?“ zalial otca Dominika červený rumenec. Kňaz nezniesol, že mu niekto protirečí. Od zlosti priam prskal na Koceľa. „Ktorý pohanský šarlatán ti vtĺkol tieto hriešne myšlienky?!“
„Otec Lev!“ tresol po stole Koceľ. Pribina v tichosti sledoval výmenu názorov medzi jeho synom a kňazom. Snažil sa pritom byť trpezlivý. Dominik sa podoprel o stôl, za ktorým sedel Koceľ a provokatívne zasyčal. „Ha! Otec Lev môže byť rád, že ho najsvätejšia cirkev neexkomunikovala vďaka milosti Krista Boha! Je o ňom známe, že jeho poznanie podľahlo pohanským nezmyslom a vytratilo sa z jeho makovice!“
„Nikto nebude urážať otca Leva!“ vyskočil zo stoličky Koceľ. Pribina okamžite zasiahol a vyhrešil svojho syna. „Koceľ! Upokoj sa a sadni si!“
Koceľ sa celý roztrasený od zlosti posadil. Dominik sa triumfálne pousmial. Jeho radosť na tvári trvala až do chvíle, čo sa Pribina obrátil aj proti nemu. „A ty, pop, už viac neotravuj myšlienky svojimi jedovatými slovami!“
„Nauč svojho syna úcte k duchovenstvu, knieža!“ oponoval kňaz. Pribina zúrivo dupol nohou do drevenej podlahy. „Získaj si v prvom rade úctu múdrosťou a nie zlým jazykom! Potom sa môžeme baviť o tom, čomu mám svojho syna učiť!“
Dominik sa urazene otočil chrbtom a zlostným dupotom opustil miestnosť. Len čo sa za ním dvere zabuchli, Pribina sa znovu obrátil na Koceľa. „Nabudúce sa kroť. Nestrpím na svojom dvore roztržky s franským duchovenstvom.“
„Nechápem prečo si držíš franské duchovenstvo pri tele, keď jednáš s volchvami!?“ odvetil Koceľ. „Keby som bol ja kniežaťom, dám mu strhnúť rúcho a pošlem ho nahého do Východofranskej ríše tými najtŕnistejšími cestami!“
Pribina zvážnel. „Nato, aby si bol kniežaťom, musíš vládnuť múdro a nie v hneve!“
„Hnev je oprávnený ak je obrátený na čiernych popov, ktorí nás krížom mordujú,“ zovrel päsť Koceľ. Pribina sa na svojho syna zagánil. „A čo chceš? Vyvolať nepokoje v krajine? Hnať popov na jatky? Ak by sme to spravili, Frankovia obrátia svoj hnev proti nám. Mám v údelnom léne Blatensko spolu s dohodou medzi Frankmi, že budem tiež spravovať majetok cirkvi a naslúchať popom, ak bude treba.“
„Naslúchať?“ odvrával Koceľ. „Naslúchaš im lebo musíš, alebo preto, že chceš? Ak musíš, si slaboch, otec, a ak chceš, si zradcom svojej viery! V každom prípade si pokrytec, pretože nemeckým popom dovoľuješ viesť tu svoje čierne obrady a pred volchvami sa tváriš, že Sláviš našich predkov!“
„Stačilo!“ zrúkol Pribina. „Stačilo tejto opovážlivosti! Ako si dovoľuješ takto odvrávať svojmu otcovi a kniežaťu!?“
Koceľ zmeravel a sklonil hlavu. „Prepáč, otec…“ prišlo mu ľúto slov, ktoré povedal svojmu otcovi. „Prepáč. Nechcel som ti to povedať. To tí čierni popi…“
„Neobviňuj zo slov, ktoré si ty sám vyslovil iných, Koceľ,“ položil Pribina dlaň na Koceľovo rameno a usmial sa na neho. „Si ešte mladý a horlivý. Ako aj ja v tvojom veku.“
„Zajtra cestujeme na Vlkinov hrádok osláviť Novoletie.“ odpovedal Koceľ s roztraseným hlasom v hrdle. „Občas v tom mám zmätok, odkedy…“ zamlčal sa. Pribina ho doplnil. „Od kedy sme obaja prešli zakliatím v krst?“
„Áno,“ odpovedal Koceľ. „Matka je Bavorka vyznávajúca Rímskeho novoboha. Učil som sa od dvoch učiteľov. Učili ma žreci a tiež aj nemecký pop na požiadanie matky. A ty… ty, ak sa nesnažíš uzmierovať nemeckých černokňažníkov, Sláviš našich Bohov. Jednoducho už neviem kam patrím, otec. V kieho Boha sa obrátiť?“
„Syn môj,“ Pribina sa usmial na Koceľa. „Buď pevný ako oceľ. Aj keď kríž navonok na šiji budeš nosiť, v srdci Slavjanom ostávaj!“