Eduard Slniečko je mladý muž vo veku okolo tridsať rokov. Nie príliš sympaticky a charizmatický človek s váhou šesťdesiat dva kilogramov aj s topánkami. Má riedke čierne vlasy a hustú udržiavanú bradu, ktorá predstavuje jeho imidž. Ako muž nieje príliš fyzicky zdatný a je to značne poznať aj na jeho postave. Je nízky a chudý. Oblečenie prispôsobuje svojej postave. Často si oblieka tesné nohavice alebo legíny, bežnou obuvou sú u neho čiňany. Na vrch si oblieka tesné štvorčekované sako, pod ktorým často nosí béžový rolák. Okolo krku máva zmotaný červený šál, aj v lete, a na očiach nosí dioptrické okuliare s extrémne hrubými rámami. Aby pôsobil ako intelektuál, vždy nosí pod pazuchou niektorú hrubú knihu, hoci ju v živote nečítal.
Eduard sa narodil v Dúbravke, v Bratislave dňa 16. Apríla roku 1994 Márii a Jurajovi Slniečkovcom, ako tretie a najmladšie dieťa. Má dve sestry. Najstaršia – Mária žije v Írsku v Dubline a je vydatá za poľského prisťahovalca, ktorý si vybudoval obchod so značkovým oblečením. Eduardová prostredná sestra Silvia vyštudovala žurnalistiku a pracovala päť rokov v novinách ako nosička kávy. Až kým sa svojím umom nevypracovala na redaktorku internetového portálu JBP vďaka vybudovaniu si nielen profesionálneho vzťahu so šéfredaktorom Bardovičom.
Eduardova matka zase pracovala na strednej škole ako zástupkyňa riaditeľa. Pred rokom 1989 bola hrdou zväzáčkou. Ešte dva týždne pred 17. Novembrom horlivo presviedčala svojich kolegov zo školy, aby vstúpili do KSČ. No niekoľko dní po zamatovej revolúcii zahodila stranícku knižku a prehlasovala o sebe, že vystupovala vždy proti strane.
Eduardov otec Juraj sa ešte pred nežnou revolúciou vypracoval na vysokého straníckeho funkcionára v okresnom výbore. Pre stranu bol ako kádrovač veľmi spoľahlivý straník. Súdruhovia si jeho služby veľmi cenili. Do funkcie mu pomohol Eduardov starý otec Anton, ktorý sa počas Pražskej Jari obával, že zrušenie cenzúry prinesie verejne nepokoje. Do dnes mal v živej pamäti ako v Maďarsku roku 1956 vešali komunistov a zo strachu z rovnakého osudu chodieval sa na Dubčekove reformy často sťažovať na Sovietsku ambasádu v Bratislave.
Keď 21. Augusta 1968 vstúpili vojska Varšavskej zmluvy na územie ČSSR, spadol mu kameň zo srdca. Dnes Eduardov starý otec na mítingoch pravicovo liberálnych strán často hanobí Rusov, ktorým v šesťdesiatom ôsmom roku žaloval na Alexandra Dubčeka.
V podobnom duchu kráčal aj Eduardov otec, keď podpísal Antichartu a v dobe nežnej revolúcie sa začal hlásiť k Charte 77. Pred tým kádroval učiteľov a stredoškolských profesorov, až nakoniec do roku 1993 vystupoval za učiteľské stavy vo VPN. Do vzniku Slovenskej republiky bol otvorený federalista. Od tretieho januára 1993 – dva dni po vzniku Slovenskej republiky sa hlásil k Slovenskej republike a uchádzal sa o vstup do Slovenskej národnej strany. Žiaľ neuspel. Nakoniec sa stal tvrdým kritikom vtedajšieho predsedu strany a tvrdým odporcom premiéra Muftiho. Vďaka prezidentovi Efendimu sa mohol uchádzať do vysokej politiky, kde v roku 1998 nebol veľmi úspešný, preto sa odvtedy začal držať regionálnej politiky, kde sa často angažoval vo svoje rodnej dedine na Myjave. Schvaľoval humanitárne bombardovanie Juhoslávie v roku 1999, vpád západnej koalície do Afganistanu v roku 2001 a Irackú slobodu v roku 2003. Zároveň odsúdil Anexiu Krymu v roku 2014 a Špeciálnu vojenskú operáciu vedenú Ruskou federáciou na Ukrajine. To všetko odsudzoval rovnako ako prítomnosť Sovietskych vojsk v Československu z roku 1968, ktorú pred tým schvaľoval.
Ani Eduard Slniečko nezostal čiernou ovcou rodiny. Dnes je horlivý liberál bojujúci za rôzne práva menšín. Etnických, sexuálnych, ale aj iných. Predovšetkým židovskej a tej marginalizovanej opálenej menšiny u ktorej preferoval názov Rómovia, aj keď v živote nijakého nepoznal. Veľmi dôležité bolo pre neho aj bojovať za práva sexuálnych menšín. Každý rok svoj úmysel sa ich zastávať dával najavo svojou účasťou na dúhových pochodoch. Hoci sám bol heterosexuálny mládenec, neváhal s nimi pózovať vo veselých pestrofarebných kostýmoch. I keď je oboznámený o množstve existujúcich pohlaví, dokázal si spomenúť iba na päťdesiat šesť z nich a okrem mužského a ženského nevedel pomenovať ani jedno z nich.
Osobne však žiadneho homosexuála nepoznal a nemal ich ani medzi známymi, či priateľmi. V podstate si svojím LGBT aktivizmom ventiloval svoju sexuálnu frustráciu ešte z dôb, keď študoval na gymnáziu.
Pre svoje spolužiačky nebol veľmi príťažlivým chlapcom. Bol veľmi nesmelým a ostýchavým mládencom. Vedel sa celkom odvážne zaliečať iba svojím profesorom. Svojej triednej nosil na každé vyučovanie jabĺčko, čím sa stal neslávne známym medzi svojimi spolužiakmi. Často si z neho uťahovali, že je do svojej triednej zamilovaný. Eduard Slniečko si omylom svoj pozitívny vzťah k triednej učiteľke pripisoval k dôvodu, prečo sa stával terčom šikany.
Nebolo to tak. Spolužiaci si ho podávali skôr za jeho bonzovanie riaditeľovi gymnázia. Nikdy nepochopil, že to bolo kvôli tomu, ako poctivo dbal na školský poriadok aj u svojich spolužiakov. Tieto denné nepríjemnosti, ktoré Eduard zažíval na gymnáziu, viedli k jeho nedostatku sebavedomia. Táto absencia sebadôvery sa pomaly začala vytrácať, keď nastúpil do prvého semestra na vysokej škole.
Rokmi trávenými na fakulte humanitných vied boli Slniečkové komplexy menejcennosti potlačené pocitom výnimočnosti a seba začal vnímať ako človeka intelektom prevyšujúceho ostatných jedincov. Od vtedy sa vždy staval do úlohy nenahraditeľného pomocníka, bez ktorého sa obyčajný plebs nezaobíde, že je pre nich nenahraditeľný a najlepšie vie, čo spoločnosť potrebuje, ktorej mal právo určovať aj to, čo si ostatní majú myslieť a ako majú žiť.
Jeho presvedčenie a povahu sformovalo aj prostredie fakulty na ktorej študoval. Väčšina študentov humanitných vied a spolubývajúci na internáte zastávali liberálny svetonázor. Spoznal tam veľa známych a našiel si množstvo priateľov, čo sa mu za celé roky od detstva ešte nikdy nepodarilo. Dokonca aj medzi cudzincami nadviazal celkom pozitívne vzťahy.
Na fakulte sa stretol so zahraničným študentom Amirom. Bol to Arab narodený v Jordánsku. Bol veľmi slušne vychovaný, láskavý a dobrosrdečný. Pochádzal z vplyvnej rodiny a bol to jediný cudzinec, ktorého Eduard najbližšie spoznal. Od vtedy si mysli, že všetci Arabi sú takí, ba ešte lepší ako jeho rodní Slováci. Preto prechovával tvrdý odpor k predsudkom voči imigrantom, dokonca aj tým neprispôsobivým, ktorí do Európy putovali ilegálne ako ekonomickí špekulanti. NO GO zóny nikdy nevidel, preto ich existenciu považoval z výplod konšpiračných bláznov. Veď aj počas sezónnych brigád v zahraničí počas štúdia, a po jeho skončení, pri cestovaní Európou nemohol podobné štvrte zahliadnuť.
Pri svojich cestách v zahraničí sa pohyboval iba vo vybraných turistických destináciách a nikdy mimo ne nezašiel. Takto došiel k poznaniu, že navštívené krajiny a ich okolie vyzerá všade tak ako v destinácii, mimo ktorej sa nikdy nepohyboval.
Nebol by však takým svetobežníkom, keby nepracoval v mimovládnej organizácii vyciciavajúc štát ako dojnú kravu. Tá ho pre jeho horlivú angažovanosť štedro vykrmovala.
Pred tým pracoval po skončení štúdia v Lidli pri pokladni, kde trpko prepočítaval nákupy obyčajným montážnym pracovníkom bez vzdelania, ktorí mali vyšší plat ako on – s titulom humanitných vied, čo považoval za veľmi nespravodlivé. Za túto nespravodlivosť vinil národné povedomie a štát. Preto, keď si ho najbližšia zahraničná mimovládna organizácia všimla a ponúkla mu možnosť pôsobiť v nej, dlho neváhal a prijal ponuku. Svojou čestnou prácou a aktivizmom skrz zahraničné mimovládne organizácie videl možnosť napraviť túto nespravodlivosť zhmotnenú v podobe národnej hrdosti a hláseniu sa k vlasteneckým koreňom.
Len vďaka príležitosti pracovať pre mimovládne organizácie sa mu naskytovali tak široké možnosti spoznávať veľkú časť sveta. Cesty po Slovensku už nemuseli byť pre neho výzvou, keď mohol vidieť cudzinu.
Navštívil aj Afriku. V jednom luxusnejšom hoteli sa pohyboval okolo čierneho personálu, ktorý sa k nemu vždy choval zdvorilo a láskavo. A bol rád za takú bohatú a pozitívnu skúsenosť o cudzincoch, aj za ten veľký múr v okolí hotela, lebo vďaka nemu nevidel v Afrike nič, čo by v ňom mohlo vyvolať rasistické predsudky. Určite podľa neho rovnaký účel zabrániť xenofóbnym predsudkom mal aj obrovský múr postavený Izraelskou vládou obkolesujúc pásmo Gazy – ak vôbec mal Eduard o nejakom podobnom múre v Izraeli vedomosť. Vedomosť o oplotení na hraniciach medzi USA a Mexikom mu boli ale veľmi dobre známe a preto kritizoval Trumpovú administratívu.
Bola veľká škoda, že Eduard Slniečko o existencii takýchto opevnených múrov nemal veľké poznanie, možno by mu neprekážali tie múry v Európe, ktoré pre neho predstavovali práve ten smutný symbol rasového a etnického rozdeľovania spoločnosti, ako bolo oplotenie Južnej Maďarskej hranice, alebo proticigánska stena na sídlisku Východ v Michalovciach, kvôli ktorej ako aktivista vyzýval k jeho odstráneniu, tak ako padol Berlínsky múr, čo pre neho znamenalo, že toto Európe iba prospelo. Samozrejme z dôvodu, že bol svojim aktivizmom zaneprázdnený, mohol poukazovať na problém múru v metropole východu iba z Bratislavských ulíc. Občania Michaloviec ho opakovane pozývali, aby sa prišiel pozrieť na problém s proticigánským múrom rovno do ich mesta, Eduard Slniečko musel žiaľ tieto pozvania opakovane odmietnuť. Bolo to pochopiteľné, keďže býval zaťažený svojimi cestami do zahraničia, ktoré uskutočňoval niekedy až dva krát do roka. Nepodstatné veci v regiónoch jeho rodného Slovenska by ho iba viac pracovne preťažili.
Preto musel s ľútosťou odmietnuť aj charitatívnu činnosť na Luníku IX v Košiciach, ako aj v iných osadách. Predsa len by Eduard Slniečko chcel pre rómsku spoločnosť veľa urobiť, preto raz za čas verejne vyronil za nich nejakú tú slzu solidarity.
Taký bol Eduard Slniečko. Nechcel meniť seba, ale svet áno. Nerobil veľké rozdiely, pokiaľ nešlo o bielych heterosexuálnych kresťanov. Bol presvedčený, že multikulturalizmus a práva sexuálnych menšín budú zlučiteľnými s inými kultúrnymi obyčajmi. Hlásal LGBT agendu, keďže nebol nadšený z toho, aké predsudky prevládali voči gayom, lesbičkám, transsexuálom, transformerom a podobným zeleninám, psíkom a mačičkám, no zároveň volal po kultúrnom a etnickom obohatení Európy migrantmi z islamských krajín, oproti ktorým sa ich predsudky voči LGBT komunite v Európe zdali banálne. Nedovolil si pomyslieť, ako homosexuálov moslimovia nenávidia. V Saudskej Arábii ich dokonca učia lietať z výškových budov, čo schvaľuje aj Eduardov Jordánsky priateľ Amir. Eduard ale rozumel tomuto islamskému postoju voči sexuálnym menšinám ako ich prirodzenej kultúrnej vlastnosti, ktorá si zaslúži porozumenie. Považoval to za normálne hlásenie sa k kultúrnej identite ovplyvnenej prostredím v Islame, zatiaľ čo západný konzervativizmus a kresťanské korene považoval za ideológiu založenú na nenávisti a tradičnú rodinu chápal ako umelý sociálny konštrukt.
Utvrdzoval sa však, že jeho postoje sú vyvážené.
Išlo mu o to aby sa celá spoločnosť navzájom rešpektovala. Odmietal myšlienku, žeby vlievanie kultúrne rozdielnych etník v jednom multikultúrnom kotli mohlo vyvolávať nevraživosť medzi ľuďmi… aj keď podľa neho práve tie isté kultúrne rozdiely zapríčinili dlhodobé vojnové konflikty v bývalej Juhoslávii a vôbec nie angažovanosť západných mocnosti.
Preto, že vo svete bolo mnoho biedy, si Eduard Slniečko vážil demokraciu a západné hodnoty a bol ochotný ich za každú cenu brániť. Hájil slobodu prejavu a pokrok západného sveta a preto kritici západného demokratického systému mali podľa neho držať hubu a povinnosť veriť, že západný svet je garantom ich slobody.
Preto prijal aj úlohu strážneho psa demokracie. Začal sledovať sociálne siete na internete a číhať na možné extrémistické prejavy. Všetko, čo kritizovalo Európsku Úniu, liberálnu demokraciu alebo západné hodnoty, nahlasoval. Tie najexpresívnejšie príspevky na internete udával rovno policajtom.
Niekoľko ľudí sa mu však takto podarilo uloviť, podrobiť ich trestnému stíhaniu a zničiť im životy, lenže orgány činne v trestnom konaní mu množstvo trestných oznámení zamietlo.
To považoval, za prehnitosť systému vnútri silových zložiek štátu, ktoré pripisoval bývalému premiérovi Hranolovi, aj napriek tomu, že ho vtedy podporoval a istý čas pracoval pod záštitou jeho strany v Globsecu ako asistent Adolfa Vňaďa, ktorý sa neskôr stal ministrom obrany.
Najviac sa zameriaval na nenávistné prejavy voči LGBT komunite, moslimom a iným marginalizovaným skupinám. Jeho prioritou bolo sledovanie pro-ruských príspevkov. Často sa zapájal do diskusie so sympatizantmi Putina a Ruska a snažil sa im vyvrátiť ich názory. No vo chvíli, kedy už nedokázal argumentačne vzdorovať prevahe názorových oponentov, volil taktiku dehumanizovania a nálepkovania diskutujúcich za extrémistov, prakokotov, zápecníkov alebo ruských agentov. Uchyľoval sa aj k oxymoronom, ako „nacistický boľševik“ a podobne, no vadilo mu ak ho niekto označoval oxymoronom „liberálny fašista“. Neskôr v jeho slovnej zásobe pribudli aj iné prívlastky, ktoré používal na oponentov, ako dezoláti, či ačohentisti. Aj keď bol za mlada svojho času proti experimentovaniu na zvieratách, ľudí, ktorí odmietali na sebe medicínske pokusy proti svojej vôli, nazýval antivaxermi.
Ačohentisti ,alebo whataboutisti boli zase tí, ktorí obhajobou zločineckých režimov poukazovali na vojnové zločiny páchané Spojenými štátmi. Boli to užívatelia sociálnych sieti, ktorí často poukazovali na dekadenciu západu podobne, ako Eduard Slniečko poukazoval na rok 1968, aby mohol ospravedlňovať predsudky voči Rusom. Každý, kto podľa neho velebil okupantov, bol buď idiot alebo vlastizradca. Necítil sa však idiotsky, ani ako vlastizradca pri podpore Ukrajiny, keďže vpád do ČSSR v šesťdesiatom ôsmom odsúhlasilo v Kremli politbyro zložené prevažne z Ukrajincov.
Veľká zmena pri ochrane demokracie v živote Eduarda Slniečka nastala v dobe, keď bola v posledných voľbách porazená bývala Hranolova strana a za premiéra nastúpil Magor Pentovič. Vtedy sa Eduard Slniečko pustil do nového boja. Nové hrozby v podobe pandémie trvajúcej až dva roky a neskôr v podobe vypuknutia konfliktu na Ukrajine sa stali pre neho novou výzvou.
Spočiatku považoval za trápne sa chrániť nejakým rúškom a preto ho pri prepuknutí pandémie ani nenosil, pričom tí, čo sa chránili boli pre neho zaostalí lokalpatrioti. No neskôr keď zistili, že nieje potrebne sa pred novým vírusom chrániť, Eduard Slniečko im začal vyčítať nezodpovednosť v čase pandémie a upozorňoval na každého, kto odmietal dodržiavať vládou nariadené proti-pandemické opatrenia.
Dôveroval modernej medicíne a protesty proti opatreniam považoval za nebezpečné, keďže podľa neho existovala hrozba šírenia nového vírusu hlavne pri týchto verejných zhromaždeniach, no schvaľoval celoplošné testovanie, ktoré zaviedol Magor Pentovič, kedy v zime a mraze bolo pod hrozbou vládnych represii zahnaných státisíce občanov Tatokrajiny do odberových miest, kde ich na jednej hromade testovali na prítomnosť nového ochorenia.
Vtedy volal po umlčaní kritikov protivládnych opatrení ako testovania a vakcinácie novou očkovacou látkou. Vypnutie internetu mu bolo srdcu blízke, kým by to nezachránilo mnoho životov. Takto by dezoláti nešírili protichodné informácie o novom víruse a vakcínach a podľa Eduarda Slniečka sa viac ľudí rozhodlo pre očkovanie. Najviac mu prekážali statusy poslanca Miloša Dlahu, ktoré ho roky dráždili a všemožne sa jeho názory snažil spochybniť a zosmiešniť. Veľkú úľavu pocítil v dobe, keď vypukol vojnový konflikt na Ukrajine a krátko potom sociálne siete odstránili účet Miloša Dlahu bez akéhokoľvek vysvetlenia užívateľovi.
Aj keď to bolo protizákonné, Eduard Slniečko to považoval za nevyhnutnosť k ochrane liberálnej demokracie. Účel svätí prostriedky! Miloš Dlaha podľa neho nemal čo kritizovať ani prezidentku Rizmanovú. Veď ako by si to mohol dovoliť, keď pred vstupom do politiky ako profesor na vysokej škole nenapísal ani toľko vedeckých prác ako Eduard Slniečko nosil pod pazuchou. Podobne bol za vypnutie webov v rámci opatrení zabrániť hybridným hrozbám v súvislosti s konfliktom na Ukrajine a prijal tento krok štátu veľmi kladne. Vtedy boli blokované rôzne alternatívne média bez rozhodnutia súdu, aby sa cez ne nešírila proruská propaganda, ktorá mohla ovplyvniť nálady obyvateľstva. Obával sa, že plebs odmietne podporovať vojnové úsilie Ukrajiny proti Ruskému agresorovi a skôr sa priklonia k Rusku.
Vypuknutie tohto konfliktu prinieslo aj pozitívne stránky. Putin totiž porazil pandémiu a Eduard Slniečko rýchlo zabudol na nejaké rúška, obmedzenia či vakcinácie, ktoré by vnútil plebsu na jeho záchranu aj pod hrozbou odopretia zdravotnej starostlivosti. Konečne sa z neho stal aj vlastenec a aj napriek tomu, že sa mu donedávna slovo vlasť priečilo, svoje prejavy vlastenectva vyjadroval označovaním odporcov Ukrajinského vojnového úsilia za vlastizradcov.
Jeden z týchto najskorumpovanejších štátov označil za suverénny demokratický štát brániaci sa agresorovi. Čo predchádzalo Ruskému útoku ho nezaujímalo a hľadanie príčin pred vypuknutím konfliktu považoval za ačohentizmus.
Hlásal, že Ukrajinci bojujú aj za naše hodnoty a našu Slobodu a preto im to trebalo nejak aj oplatiť.
Znižovaním energii, či premenovaním Ruského vajca na Lahôdkové vajce. Niežeby nabral odvahu a požiadal prezidentku Rizmanovú o povolenie ísť bojovať do Ukrajiny so zbraňou v ruke. Nato seba považoval za príliš dôležitého aby nasadzoval krk spolu s druhmi, ktorých tak podporoval.
Viedol svoj odvážny boj na domácej pôde, hanobením pamätníkov Červenej Armády a padlých hrdinov, ktorí nemali nič spoločné so súčasným konfliktom. Jeho boj zahŕňal pole informačné. Znovu to, čo pri pandémii, internet sa stal Eduardovým revírom.
Eduard Slniečko bol proti vojne, inak by nepodporoval vojenské akcie NATO a Americké vojny. Veď Líbya, Irak, alebo KĽDR boli darebácke štáty a najlepšia obrana je útok, aj napriek tomu, že aj Ukrajina predstavovala pre Ruskú Federáciu bezpečnostnú hrozbu, ale to bolo iné.
Raz si koncom Februára roku 2022 Slniečko uvedomil aká je vojna zlá a odsúdil Ruskú špeciálnu operáciu na Ukrajine ako zločineckú vojenskú akciu, aj napriek tomu, že tam konflikt prebiehal už od roku 2014. Vyvražďovanie obyvateľstva nacistickými prápormi Ukrajinských militantov podľa neho nemohlo ospravedlniť Ruský vpád na Ukrajinu aj napriek tomu, že údajné vojnové zločiny Srbskej armády podľa Eduarda ospravedlňovali bombardovanie bývalej Juhoslávie v roku 1999.
Preto ničenie srbských škôl a nemocníc považoval Eduard Slniečko za humanitárnu akciu. Rovnako za nevyhnutný považoval aj vpád západnej koalície a Spojených štátov Amerických do Iraku v roku 2003. Aj keď sa nakoniec nenašli presvedčivé dôkazy, žeby Saddam Husajn vyvíjal zbrane hromadného ničenia proti demokratickému západu, chápal vpád za preventívny úder istoty, zatiaľ čo Špeciálnu vojenskú operáciu zo strany Ruskej Federácie na Ukrajinu, ako zničenie potenciálnej hrozby odmietal.
Podľa Slniečka nemali Rusi tak drzo napadnúť „suverénny“ a „demokratický“ štát len preto, že tam existovala hrozba vojenskej agresie na Ruské územia a nezmysli o amerických biologických laboratóriách bola iba hlúpou zámienkou šírenou Ruskou propagandou – hoci sa o nich najviac zmieňovali práve západní kurátori.
Eduardov zmysel pre spravodlivosť odkrývali rôzne pohľady na vojnové konflikty. Američania boli šíritelia demokracie, preto boli ich vojenské akcie po svete morálne správne, i keď mnoho krát prebiehali bez mandátu OSN a OSN by podľa neho mala jasne odsúdiť Ruskú agresiu na Ukrajine, ktorú často zrovnával aj s rokom 1968 u nás. Hoci bežní ľudia tam súvislosť márne hľadajú, Eduard Slniečko bežným človekom nebol. Bol liberálnym demokratom a súvislosť medzi rokom 1968 a vpádom Ruskej Federácie na Ukrajinu netrebalo hľadať. Nerobilo mu problém to spájať aj s Ukrajinským hladomorom. Bolo to ako spájať Bitku o Falklandy s hladomorom v Indii – to by samozrejme mohol spájať iba hlupák.
V prípade Ukrajinskej krízy sa Eduard Slniečko pri svojom (priam až kolektívnom) odsudzovaní Ruska a Ruského národa odvolával na Budapeštiansky dohovor, ktorý nikdy nebol ratifikovaný. Obhajoval územnú celistvosť Ukrajiny, hoci odtrhnutie Kosova od Srbska nikdy neodsúdil. Tento precedens však zrovnávať mohli podľa Slniečka iba fašisti, komunisti a primitívny zápecníci.
Vojny boli dlhodobým problémom a veľkou hrozbou v celom svete. Eduard Slniečko sa ale nezúčastňoval mierových pochodov do chvíle, kým Rusi nenapadli Ukrajinu. Vtedy si uvedomil, že to bolo spôsobené tým, že už roky mohli Ruskí mužíčkovia zo stepi pozorovať ako mierumilovná EÚ zmäkla a trebalo jasne ukázať aj hard power.
Vtedy objavil význam slova vlastenectvo (hoci donedávna nevedel prísť slovu „vlasť“ na chuť) a každý, kto s ním nesúhlasil, bol vlastizradca. Mier bolo možné podľa Eduarda dosiahnuť iba zbrojením Ukrajiny a zvyšovaním eskalácie napätia medzi Ruskom a zvyškom Európy. V mene mieru zbrojiť proti nepriateľovi z východu a všetkých, čo volali po miery a diplomatických riešeniach s Ruskom odsúdiť z šírenia ruskej propagandy. V ich volaní po mieri Eduard Slniečko správne vytušil falošnosť a skrývanie sa za podporu cudzej moci v podobe ruskej rozpínavosti.
Veď predsa Ukrajina bola napadnutá a keď sa niekto pozrel na príčiny konfliktu do minulosti, bol konšpirátor. Aj keď sa konflikt nezačal vpádom Ruskej Federácie na Ukrajinu, Eduard Slniečko o tom nediskutoval.
Ak podľa neho nepomáhalo zbrojenie, trebalo sa odstrihnúť od Ruských Energonosičov. Preto Eduard Slniečko zvykol svojich známych, ale aj verejne v rámci mimovládnej organizácie, kde pracoval, vyzývať k energetickej úspornosti – znížiť si teplotu kúrenia a nemíňať fosílne palivá. Nakúpiť si štyri svetre a uskromniť sa. Vo svojej kancelárii a doma sa však potreboval zohriať. On mohol. On sa už od ideologicky nečistého ruského plynu odstrihol a zaviedol si elektrické kúrenie, zásobované energiou z atómových elektrárni Jaslovské Bohunice s jadrovým palivom z Ruska.
Podporoval dovoz fosílnych palív zo západu (tiež z Ruska, však ale dodávaných cez tretiu stranu).
V tejto kríze Eduard Slniečko samozrejme videl príležitosť. Bol totiž veľký enviromentalista. Podporoval green deal. Bol za zelené energie a staré nemoderné a zaostalé spôsoby využívania energii by okamžite zakázal. Vrátane atómovej energie, ktorá zásobovala aj jeho dom v Ivanke pri Dunaji. Mal ale aj fotovoltiku, ktorú skoro vôbec nevyužíval a na záhrade aj malú veternú turbínu.
Dokázal si predstaviť naplno využitie veternej energie ako alternatívny zdroj. Tam kde by boli polia a lúky, by stáli turbíny. Aj keď bol za ochranu lesov a protestoval proti vývozu kalamitného dreva, dokázal by niekoľko stromov obetovať kvôli miestu na dostavbu takých turbín, podobne ako to spravili v Škótsku, kde museli sťať 12 miliónov stromov.
Z dôvodu lásky k Prírode opovrhoval konzumným spôsobom života veľkej časti obyvateľstva, ktorá podľa neho k prírode nemala žiaden vzťah, pretože boli podľa neho hlúpi a nevzdelaní. Nevzdelaným ľuďom vyčítal že svojim spôsobom života prispievali ku klimatickým zmenám na planéte. Preto sa jeho veľkým vzorom stala Gréta Thumbergová, ktorá v rámci boja proti klimatickým zmenám, prestala chodiť do školy len preto, aby mohla organizovať piatky proti globálnemu otepľovaniu a demonštrovať boj za ochranu prírody. Nemohla predsa chodiť do školy, keď vystupovala na celosvetových fórach a zasadnutiach niekde za Atlantickým oceánom. Aj keď cesty, ako aj plavba cez more, môžu byť časovo náročné a z dôvodu šetrenia životného prostredia sa musíte presúvať na plti z kompozitných materiálov, ktorých hromadná výroba by uškodila prírode viac ako letecký priemysel a hoci si trebalo prenajať lodného kapitána, čo musel priletieť lietadlom z Štokholmu až do New Yorku, aby mohol takúto plť obsluhovať, Eduard Slniečko jasne chápal. Lebo Gréta bola nevzdelaná dievčina a nemala skúsenosti s plavbou plte.
Aj kvôli tejto rozvážnej školáčke, ktorá ho motivovala viac ku vzťahu k prírode, bral čoraz väčší ohľad k životu na zemi.
Preto sa zúčastňoval protestov proti klimatickým zmenám a vyzýval k ochrane lesov. Ako veľmi dôležitá bytosť nechával výsadbu stromčekov na hlúpych a nevzdelaných ľudí. Nesvedčilo to jeho úrovni aby sa dotkol lopaty a prispel k obnove životného prostredia ručnou prácou. Ako dôležitá bytosť mal poslanie skôr šíriť osvetu tohto boja proti klíme prostredníctvom účasti na pochodoch a verejnou agitáciou za klimatickú neutralitu.
Kvôli nutnosti ochrániť našu planétu urobil mnoho zásadných zmien vo svojom živote. Prestal jesť mäso a mliečne výrobky, vyzýval k obmedzeniu živočíšnej stravy a bojkotoval mäsokombináty. Jedol iba ovocie a zeleninu, stal sa vegánom. Stretával sa samozrejme s nepochopením zo strany spoločnosti, ktorú sa snažil nasmerovať na zdravé zelené stravovanie. To ho ale neodradilo od jeho ambícii stať sa z vegana ultravegánom (toho, ktorý neje nič, čo vrhá tieň). Jeho najobľúbenejšie menu bolo tekvičkové latté a mrkvičkový koláčik.
Snažil sa tiež aj znižovať uhlíkovú stopu, preto vyzýval k odstráneniu živočíšnej výroby. Nečakal, žeby to napríklad v Holandsku vzali až tak doslova, že skúsili kvôli uhlíkovej neutralite poraziť 30% dobytka.
Eduard Slniečko preto z Ivanky pri Dunaji do Bratislavy nikdy nejazdil hromadnou dopravou. Načo by sa v jednom autobuse tlačil s plebsom, keď vlastnil elektromobil značky Tesla. Ten si pravidelne po návrate domov nabíjal s dobrým pocitom, že narozdiel od nezodpovedných podnikateľov nevyužíva špinavý firemný nákladiak, ktorý jazdil na naftu, pre ktorú drancovali prírodné bohatstvo dobre platení pracovníci ťažobných spoločnosti. Batéria do Eduardovho auta bola úsporná, keďže obsahovala suroviny, čo ťažili africké deti za mesačnú mzdu dvadsať dolárov.
Eduard Slniečko sa považoval za slušného občana a pre zachovanie Slušnosti proti neslušným a vulgárnym oponentom bojoval ich zbraňami. Nemožno mu zazlievať, že sa choval hovädsky voči ostatným. Tých, čo mali iný názor ostrakizoval a odsúval na okraj spoločnosti. Vulgárne kopal aj do nebohých príbuzných niektorých ľudí, čo neprijímali jeho názor. Účel svätí prostriedky!
Kritizoval literárne diela, ktoré v živote nečítal, kvôli čomu nemal čas ich čítať, alebo niečo konštruktívne napísať. Aktivizmus proti nevhodnému obsahu niektorých kníh ho oberal o čas – hlavne tých od Miloša Dlahu.
Presadzoval sa vlastne aj o akúsi ochranu kultúry. Preto vyvíjal nátlak na kníhkupectva, vydavateľstva a nakladateľstva, či iné obchodné reťazce, aby nepredávali nevhodné knižné tituly, či časopisy a žurnalistiku s alternatívnym obsahom. Spokojnosť za dobre vykonanú prácu prišla, keď aj vďaka jeho tlaku obchodné reťazce dokázali stiahnuť z predaja časopis Záhradkár a knihy Miloša Dlahu z kníhkupectiev. Jeho argumentom boli vyjadrenia, že tieto autorské diela ovplyvňujú spoločnosť a smerujú ju špatným smerom, obsahujúc, že bludy o záhradných pieckach, či netradičných spôsoboch pestovania mrkvy, môžu viesť niekoho k poškodeniu svojho zdravia. Alebo Dlahové filozofické diela ako šírenie extrémistického materiálu. Kuchárske progresívne knihy o tepelnej príprave ženskej delohy či Main Kampf na pultoch kníhkupectiev mu tak zase nevadili, lebo sloboda prejavu.
Podobnú povinnosť cítil aj pri otvorenom odpore proti hračkárstvu Dráčik, keď si jeho majiteľ dovolil vyjadriť svoj názor proti americkým základniam v Tatokrajine, či pri kazení mravnej výchovy dieťaťa tlačením LGBT propagandy do spoločnosti. Cítil neskutočnú radosť, keď tisíckam deti zničili šťastie veľké hračkárske koncerny odmietnutím spolupráce s týmto hračkárstvom.
Tam bol strop odvahy Eduarda Slniečka, keď mohol viesť trestnú výpravu proti hračkárstvam v mene svojho presvedčenia, kde jeho odvaha skončila pri priamom strete s nespokojným rodičom. Dôležité bolo, že mu v rámci boja za liberálnu demokraciu neprekážalo ani detské nešťastie, o ktorom hovoril ako dani za slobodu.
Pokazená detská radosť predsa Eduardovi Slniečkovi nemohla prekážať, čo bolo u neho pochopiteľné, keďže deti nemal a preto nemohol rozumieť pocitom rodičov a rodičovstva. Deti ani nechcel a neplánoval. Iba by ho brzdili v jeho progrese a sebarealizácii. Nemať deti bolo u neho pokrokové, keďže podľa neho bola rodina iba sociálnym konštruktom, aj keď sám bol produktom takéhoto sociálneho konštruktu. V podstate pre neho tradičná rodina predstavovala zaostalosť. Vždy ju charakterizoval ako rozvadený celok s otcom alkoholikom, ktorý týra svoju ženu a zaobstaranie dieťaťa v tradičnom heterosexuálnom zväzku ako zvyšovanie uhlíkovej stopy.
Nemal čas na prevzatie zodpovednosti za založenie si rodiny a zaopatrenie deti, pretože mu ležala na srdci budúcnosť cudzích deti. Preto rád navštevoval školy a robil na nich politickú agitáciu medzi školákmi.
Obhajcov tradičnej rodiny zase označoval za obete týrania týchto alkoholických rodičov. Zato sa vedel pohoršovať, keď nejaký biskup sa verejne pýtal, či sa robili v niektorom gay bare protidrogové razie. Títo, podľa neho, devianti a zvrhlíci sa nemali čo vyjadrovať k orientácii človeka. Na obhajobu pedofilov, úchylákov a podobných zvrátenosti, bol vyvolený Eduard Slniečko.
Taký totiž bol Eduard Slniečko. Jeho život sa dal zhrnúť ako úspešný príbeh. Bol pestrý na spomienky a rôzne dobré aj špatné chvíľky. Eduard Slniečko si odniesol aj traumy z detstva, čo ho viedlo k napĺňaniu spoločenských poslaní. Spoznal ako funguje svet cez šikanu na škole, neopätovanú lásku a predsudky zo strany spolužiakov, cez ktoré mu dopomohli sa prebrodiť práve pedagógovia. Preto mával k ním zvláštny vzťah. Na jednej strane k ním mal úctu.
Vo svojom živote sa venoval rôznym spoločenským témam, prispôsoboval sa situácii a kľučkoval udalosťami svojho života.
Bojoval za slobodu prejavu a preto volal po regulácii nevhodného obsahu na internete.
V Ukrajinskom konflikte videl nezmyselnosť vojny, akoby bombardovanie Bagdadu malo niekedy zmysel.
Bol za zákaz zábavnej pyrotechniky na Silvestra v rámci ochrany duševného zdravia zvierat, ale aj podporoval vojensko-priemyselný komplex pri zbrojení Ukrajiny.
Vyzýval k mieru kritikou Ruského autokratického režimu, ale ostatných, čo volali po miery, výzvami Ukrajinskej strany a západu k riešeniu konfliktu diplomatickou cestou, nazval ruskými agentmi.
Bol za práva homosexuálov ale aj proti islamofóbii.
Socializmus kritizoval hlavne pre jeho totalitné tendencie, ale diktatúru kapitálu ignoroval.
Potieral domáci fašizmus schvaľovaním ukrajinského nacizmu.
Považoval sa za antifašistu, ale pomníky osloboditeľov namiesto toho, aby pod ne položil karafiát, hanobil, lebo ich považoval za symbol komunistickej moci.
Začiatkom pandémie nemal disciplínu, no neskôr sám tých, čo boli spočiatku disciplinovaní, označoval za nezodpovedných dezolátov.
Nikdy sa proti chrípke neočkoval a tých, čo odmietali očkovanie proti novému vírusu, označoval za antivaxerov. Sám bol 56 krát testovaný na výskyt nového vírusu a 7 krát očkovaný. Po šiestej dávke síce raz tak ochorel na nový vírus, že ho lekári nevedeli riadne dať do kopy, no neváhal byť zodpovedným aj pri siedmej dávke.
Neočkovaným vyčítal, že v nemocniciach zaberajú lôžka pre takých zodpovedných ako bol Eduard Slniečko, aj keď na tom lôžku skončil on. To ho vtedy viedlo k ďalšej dávke, lebo plne veril odborníkom.
Chcel aby celé jeho okolie bolo zdravé a preto propagoval očkovanie proti novému vírusu. Nanucoval ho svojim známym, susedom aj príbuzným. Tlačil na nich, nútil ich a terorizoval. Preto schvaľoval aj segregáciu neočkovaných, ale holokaust odsudzoval.
Bol zato aby neočkovaní nemali žiadnu zdravotnú starostlivosť a keď tak, nie bezplatnú. Aj keď vyvíjal nátlak na svoje okolie, tvrdil, že ich nikto nenúti, že je očkovanie dobrovoľné a byť segregovaný bola ich slobodná vôľa. On sám sa dobrovoľne nechal.
Vyjadroval solidaritu s utečencami pred vojnou, potom s homosexuálmi, po nich s Ukrajincami a znovu s homosexuálmi. Nikdy pre tieto skupiny ľudí nepohol ani prstom, no cítil sa dôležito, keď si na profilovke svojho fejsbúkového účtu zmenil vlajku.
Vyhlasoval, že je nutné sa odpojiť od ruských energii, no keď Rusi znižovali dodávky plynu do Európy, obviňoval ich z energetického vydierania slobodného sveta.
Zdalo sa, že Eduard Slniečko mal svoj morálny kompas vždy správne nastavený… až do chvíle, kým nedošla nová doba. Politická situácia v Európe sa zmenila a všetko, v čo Eduard Slniečko veril sa rozpadlo pred jeho očami.
Vtedy začal vyhlasovať, že na Ukrajine boli nacisti a preto malo Rusko právo zakročiť a kritizoval Americké vojny. Európsku úniu kritizoval za jej totalitné tendencie.
Prestal velebiť ukrajinský nacizmus a prehlasoval, že nikdy neadoroval Banderovi, či Suchevičovi.
Homosexualitu označil za deviáciu, Islam za agresívne náboženstvo, a bojoval za práva neočkovaných. Poprel, žeby ich niekedy nazval dezolátmi a sám sa označoval za dezoláta bývalého režimu. Protipandemické opatrenia nazval protizákonnými. Segregáciu obyvateľstva počas pandémie prirovnal k holokaustu.
Z progresívneho svetoobčana sa stal zástanca tradičnej rodiny. Poukazoval na to, aká je výchova dieťaťa dôležitá a dával tieto výchovné rady aj iným, aj keď sám deti nemal.
Samozrejme, že každého presviedčal, že vždy tieto postoje presadzoval. No keď mu niekto pripomenul, že sa dal 7 krát očkovať, odôvodnil to tým, že vtedy bola taká doba, že sa musel dať, hoci to bola jeho slobodná vôľa podobne ako pred rokom 1989 dobrovoľne vstupoval do komunistickej strany aj jeho otec a po rozpade režimu prehlasoval, že vždy bol disidentom a do strany musel vstúpiť.
Eduard Slniečko mal skrátka zvláštnu schopnosť prispôsobovať sa každému politickému režimu. Mal to totiž vo svojej genetickej povahe ako v celej jeho rodine. Bol jednoducho pragmaticky a dokázal takto prežiť v každej dobe. Neváhal svoj morálny kompas vždy nastaviť správnym smerom. Keby Číňania ovládli svet, nechal by si preoperovať oči na šikmo, aby medzi nich zapadol. Taký stále je Eduard Slniečko. Boľševicky neomarxista sa v ňom nezaprie.
Pridaj komentár