Hrnčiarovce, Nitrianske
Obec sa nachádza na severovýchodnom okraji Nitry na juhovýchodnom svahu Zobora.
Obec hraničí s územiami obcí: Zobor (mesto Nitra), Chrenová (mesto Nitra), Malý Lapáš, Pohranice, Štitáre, Mechenice (obec Podhorany), Dražovce (mesto Nitra).
K obci patria Malanta Horná a Dolná (Felsó Malantha Puszta) a Sokolí vrch (Šoľomský, Sólyomhegy).
Na území obce sa nachádzajú archeologické lokality v polohách Okolie kostola (stredovek), intravilán č. d. 304 (neolit), vinohrady južne od obce (pohrebisko zo staršej doby bronzovej), extravilán juhovýchodne od obce (neolit). V intraviláne obce sú evidované náleziská z praveku, včasnej doby dejinnej, stredoveku a novoveku, sídliskové nálezy z mladšej/neskorej doby kamennej – (lengyel), laténske osídlenie a husté stredoveké osídlenie.
V období Veľkej Moravy (8. až 10. storočie) patrila oblasť dnešných Nitrianskych Hrnčiaroviec pod Nitranské kniežatstvo. Predpokladá sa, že táto oblasť mohla byť osídlená slovanskými kmeňmi, ktoré zohrávali kľúčovú úlohu pri formovaní raných slovenských štátnych útvarov. Podľa tradície v čase po rozpade Veľkej Moravy osídlili podzoborské obce Sikuli, ktorí sa pomaďarčili a tak medzi slovanskými osadami vznikli aj maďarské dediny.
Obec Nitrianske Hrnčiarovce sa po prvýkrát spomína r. 1113 ako villa Grincha v zoborskej listine, neskôr po maďarsky Gerencsér aj Hancsarovec, či Nyitragerencsér. Pomenovanie vychádza z profesie „hrnčiar“ t.j. výroba hlinených nádob, ktoré sa v obci vykonávali. Ale môže vychádzať aj zo skutočnosti, že boli pohraničnou obcou Nitrianskeho kniežatstva a pomenovanie obce je odvodené zo slova „hraničiarovce“.
Obec pred 12. stor. patrila k majetkom Nitrianskeho hradu, až v 12.-15. storočí bola vo zväzku majetkov Zoborského kláštora, neskôr Ostrihomskej kapituly. Už v r. 1216 tu bola stredoveká fara, takže tu určite bolo silné obradné miesto pôvodnej kultúry, keďže stavanie cirkevných budov sa vykonávalo najmä na pôvodných obradných miestach Slovanov, čo sa ukázalo ako účinná prax cirkevnej christianizácie, lebo tým sa zničí symbol pôvodnej viery a veriaci nemusia meniť svoje zaužívané postupy a môžu stále navštevovať to isté miesto ako kedysi. Zachovala sa studňa vo dvore bývalej fary ( Jelenecká ul.154).
V lese Šark bol Hrádok Tyúkól (Slepačí hrádok), nálezy vrcholnostredovekej keramiky z 13.-14. stor. naznačujú, že tu stál stredoveký hrádok s vežovitou kamennou stavbou (48.339342, 18.122257). Západne od neho sa zistili dva menšie opevnené útvary z doby halštatskej, takže nie je vylúčené, že išlo o mohyly a tak aj centrálna opevnená poloha mohla byť pôvodne mohylou. Predpokladá sa, že hrádok bol využívaný ako dočasný úkryt pre osoby, ktoré boli prenasledované vrchnosťou a na obživu si tu chovali sliepky. V čase uhorského kráľa Ladislava I. (2. polovica 11. storočia) sa tu skrývali aj bojovníci za zachovanie pôvodnej viery.
Z roku 1318 je záznam o škodách, ktoré spôsobil Matúš Čák.
Asi v r. 1570 si Turci obec podrobili spolu so širším okolím a v r. 1576 ju vypálili, v r. 1588 sa sem opäť vrátili. V období tureckých vojen obec čiastočne spustla.
Obec Malanta je písomne doložená od roku 1113 ako Molunta, neskôr Molenta (1156).
Patrila nitrianskej kapitule a zoborskému kláštoru. V 14. storočí sa rozdelila na samostatné obce Hornú a Dolnú Malantu. V roku 1533 obe obce vypálili Turci. Horná Malanta sa volala v 18.stor. Ocskayov majer.
V obci Nitrianske Hrnčiarovce bol kostol sv. Juraja postavený v 12. stor., ale nemožno vylúčiť jeho základy už v 11. stor. Cintorín bol okolo kostola. Aj erb obce je sv. Juraj zabíjajúci draka. Kresťanským sv. Jurajom cirkev bežne nahrádzala slovanského Jarovíta, pána jarnej sily a plodnosti, jarného dažďa, mládeže, mladosti, ochrancu kvitnúcich stromov, ktorý je víťazný boží bojovník proti zime, znázorňovanej ako drak. Jarovít obrazne „napichne zimu na kopiju (slnečný lúč)“. Z uvedeného vyplýva, že oslava príchodu jari tzv. jarilky mali v obci starodávnu tradíciu. Pri oslavách jari sa používali rozkvitnuté vetvičky vŕby rakytovej zvané bahniatka, baburiatka, maňušky, púzalky, jabradie. Vŕba rakytová sa pestovala na polohe zvanej Rakoťáš.
Rovnako cirkev prekryla ochrancu vinohradov – vincúrika – kresťanským sv. Urbanom, ktorý napr. v susednej obci Štitáre sa nazýval Silaš. V obci sú dokonca tri sochy tohto svätca. Jedna socha Urbanka je postavená na Hornom vrchu (Felsőhegy), druhá na Malante a posledná na Sokolom vrchu (Sólyomhegy). Každoročne na Urbana (25. mája) sa konajú obrady na týchto troch miestach, pri ktorých sa požehnávajú vinice a ovocné sady, aby boli uchránené od nástrah zlého počasia, a aby prostredníctvom teplých slnečných lúčov a zúrodňujúceho dažďa priniesli bohatú úrodu, avšak už pod patronátom cirkvi.
So Sokolím vrchom sa spája maďarská Sólyomhegy legenda, ktorá hovorí o hrdinských činoch starých Maďarov pri dobíjaní hradiska Zobor pod vedením vojvodu Hubu, kedy pri boji použili jastrabov a sokolov. Na mieste ich pôsobenia bola v novoveku zriadená strelnica, takže miesto si zachovalo svoj duchovný charakter. Niektorí autori stotožňujú vojvodu Hubu s rodom Aba, z ktorého pochádzal Samuel Aba, uhorský kráľ (1041 až 1044).
Na Sokolom (Jastrabom) vrchu je na konci Jastrabej ulice typické slovanské obradné miesto: čistinka v dubovom lese s dubom a bielym kameňom uprostred a doteraz udržovaný altánok.
Slovania robili obrady pri prameňoch, studniach a potokoch.
Základnú riečnu sústavu územia obce tvorí potok Selenec a jeho prítoky: Hrnčiarovský kanál a Štitársky kanál.
Na území obce bolo viacero prameňov: v Dolnej Malante sú 4: 2x Štitársky kanál, 2x Hrnčiarovský kanál a v Hrnčiarovciach pramení potok Selenec.
V Nitrianskych Hrnčiarovciach boli tri verejné studne, jedna v bývalom strede obce Keresztfa ( krížové drevo), druhá v miestnej časti Fővég (hlavný koniec) pri dome č. 433, čo je blízko prameňa Selenec a tretia sa nachádzala na pastvisku a volali ju Nyárastkút (letná studnička). Obec sa nachádza v pásme artézskych vôd, ktoré sa aj čiastočne využívajú. Studňa v pohostinstve (Jelenecká 86) a studňa na súčasnej ul. Čerešňovej sú ako zdroj pitnej vody pre obec.
Na Jeleneckej ul. na križovatke s Konečnou ul. bol hraničný kríž na konci dediny. Hraničný kríž na konci dediny slúžil ako obradný kríž, okolo ktorého sa robil výhon dobytku.
Na križovatke medzi Hornou a Dolnou Malantou bol orientačný prícestný kríž „ na krížnych cestách“.
Na ul. Jelenecká 103 je kaplnka pod lipou. Lipa je posvätným stromom Slávy, matky Slovanov a nazýva sa slavostrom. Zrejme symbol matky Slávy bol nahradený kaplnkou matky Božej. Májový deň matky Slávy splynul s Dňom matiek.
Charakteristickou činnosťou obyvateľov Hrnčiaroviec bola výroba hlinenej keramiky, na toto zamestnanie poukazuje aj názov obce. Po vyčerpaní tunajšieho ložiska hliny, si museli hlinu dovážať. Za týmto účelom chovali oslov (somárov), ktorých používali ako dopravný prostriedok na dovoz hliny. Osly šli za sebou v zástupe vzájomne zapriahnuté. Z tejto nutnosti vznikol špecifický obrad “slávnosť somárov“ (oslí pochod), ktorým si tieto časy pripomínajú obyvatelia obce aj v súčasnosti.
Posvätným lesom Slovanov bol dubový háj. Z Dubového honu zostal už len zbytok ako remízka s jazierkom uprostred, ale duby tu už nerastú. Zachovala sa však studňa na okraji Dubového honu.
Dubový les je aj Brezina (maď Sepres = metlový, aj Sobros). Z briez sa vyrábali brezové metly, takže nemá to s duchovnom veľa spoločného, avšak za Sokoliou cestou vpravo v hore sú kamene, ktoré vznikli v dôsledku zemetrasenia. Slovania zvykli robiť obrady pri takýchto prírodných útvaroch. Z niektorých kameňov je možné urobiť aj rýchly prístrešok v prípade nepriaznivého počasia. Stelesneného vládcu zemetrasenia Slovania nazývali Zemotras. Buble pod zemou ako bujak. Uvádza sa ako sluha Nija, ale obrady sa preňho nerobili. Volali ho aj Kameník, ktorý bol totožný s Kovovladom, vládcom nad dosiaľ nevydolovanými nerastmi, strážca vnútra zeme. Na Slovensku to je duch karpatských hôr. Oslava Kovovlada je na Slovensku spojená so zimnými zabíjačkami prasiat. Oslavuje sa buď 18. decembra a postupne 25. alebo 30. decembra, nazýva sa aj Dedo Koleda.
Medzi vrchom Haranč a Zoborom je miesto nazývané Trojchotár (Gurnyó maď = chatrč), kde sa stretávajú hranice obcí Nitrianske Hrnčiarovce, Mechenice (Podhorany) a Štitáre. Uvedené miesto sa využíva aj v súčasnosti na obrady poľovníkov zo všetkých troch obcí.
V chotári Konopnica sa pestovalo konope, ktoré sa máčalo v močidlách Hrnčiarovského, Štitárskeho a Seleneckého potoka v Malante. Boli tam vybudované aj novodobé máčacie nádrže. Keďže konope sa prestalo na Slovensku pestovať, z máčacích nádrží sú už len ruiny. Zostal tu už len monument zobrazujúci snop priadnej rastliny. Ochrancovia konopných polí sa nazývajú konopielka a konopeľnik. Ich deň je 23. máj, ktorý bol vhodný na siatie konope. Na fašiangy (maslenicu) sa robí oslava Konopielky formou hry zvanej Konopliarica.
Ako novodobé obradné miesto možno využiť rybník Dolná Malanta vytvorený na Štitárskom potoku.
V súčasnosti sa v obci vykonávajú nasledovné obyčaje: slávnosť somárov, vinohradnícke a vinárske oslavy, vianočné trhy a Mikuláš, stavanie mája, Deň detí, Deň ruží (rusálie).
Pridaj komentár